SISU

Tichý, ponurý a idylický večer. Za záclonou, vonku, potichučky padal sneh a každou minútou čoraz viacej pokrýval ulicu a záhrady, ktoré sa na nej nachádzali.
Všetci sa radovali z vianočnej atmosféry. Dávali to najavo tak, že sedeli pri vianočnom stromčeku, ktorý žiaril v okne a držali prísny pôst.
Tak takto naše tohoročné Vianoce rozhodne nevyzerali...


Celá komédia plná stresových situácií, hádok a podľa mojej babky aj prihorených vanilkových rožkov, sa začala večerom, 22. decembra. 
Vyšlo to na piatok. Akoby nám Boh chcel naznačiť, "v posledný deň v týždni, v nedeľu, oslavujte a od pondelka už môžete s entuziazmom nastúpiť do kolotoča práce," ktorá v nás neraz vyvoláva vlnu potupnosti, bezradnosti a beznádejnej snahy o presadzovanie našich subjektívnych názorov.
Vo štvrtok večer mama dovliekla domov živý stromček. Smrek. Veľký.
Moja mama sa otvorene baví len s tými, ktorí na Vianoce spĺňajú tieto exaktné kritériá: 
   - majú v obývačke živý voňavý stromček, najlepšie smrek 
   - svietia im žiarovky na stromčeku, nesmú to byť blikačky (!!!)
   - majú radi ryby 
   - na večeru jedia domáci zemiakový šalát
   - na stromčeku im visia salonky s ručne viazanými šnúročkami
   - na stole majú krémové figúrky z horkej čokolády plnené
     ovocnou náplňou
   - vedia ukážkovo baliť darčeky
Vcelku "nenáročný" zoznam...

A tento rok nastali komplikácie, hoci netvrdím, že minulé roky bolo všetko dokonalé. V mojom prípade však moja mama nemá na výber. Musí so mnou komunikovať, som predsa jej dcéra!
A to aj napriek tomu, že, paradoxne, neznášam akékoľvek druhy rýb, mám z nich dokonca fóbiu, nie som zásadne proti umelému stromčeku, nikdy nemám chuť ručne viazať salonky a už vôbec neviem pekne baliť darčeky. Musí sa ale premáhať, čo?  





Pohľad na mamu bol vcelku oslnivý.
Krútiac sa tancovala okolo stromčeka, vešala vianočné gule a ostatné ozdoby a po každom jednom zavesení odstúpila od stromčeka a vôbec sa netajila tým, ako sa z toho teší. Bola spokojná. A ja tiež.
Keď však zistila, že úhľadne uložené farebné žiarovky, ktoré minulý rok veselo svietili, teraz už nesvietia, zmocnila sa jej úzkosť a svetielka v jej očiach vyhasli.
Zostala tam bezradne stáť.
   - Neboj sa, zajtra kúpime náhradné. - upokojila som ju.   
Svoju nespokojnosť mi neskôr nepriamo dala najavo tým, že ma prinútila viazať, už spomínané šnúročky na salonkách.
Netvárila som sa nadšene, ale v duchu som bola nad vecou.
Bola som vďačná, že som si po skončení mohla ísť ľahnúť a zmiznúť vo vianočných, vyhriatych perinách.
   - Zajtra to bude divoké. - napadlo ma.

Celú noc sa mi snívalo, že som sedela na cintoríne a sledovala televíziu. To nič. Morbídne sny mávam už pekných pár piatkov. 

23. decembrový deň bol už od rána kritický.
Dopoludnia sme si naplánovali program. Strategické rozdelenie. V podstate praktické.
Babka šla nakupovať. Prababka žijúca vo vedľajšom byte, sa vybrala na cintorín, kde je pochovaný jej manžel. Mamin priateľ, Jaro, šiel kúpiť darček svojej mame a moja mama mu s tým šla poradiť.
A po mňa prišiel starý otec, ktorý odjakživa túžil po tom, aby som ho prezývala dedo a s ním som šla nakupovať.
Zaujímavé bolo, že hoci sme boli všetci v meste, počas nákupov sa nikto s nikým nestretol.
Pretože som celé dopoludnie strávila s dedom, nemala som prehľad o tom, čo robia ostatní. Dorozumievali sme sa len mobilmi a aj to len možno raz za dve hodiny.
Dedo mal dobrú náladu a celou cestou mi vykladal, aký sa cíti byť šťastný. A hneď vám poviem prečo.
Dedo je typ osoby, ktorému Vianoce nechýbajú. Vianoce nemá rád. Neznáša ich.
Tento rok nenapadlo ani dva centimetre snehu, za čo sa, ktovie prečo, poďakoval mne.
Popoludní som sa ja s dedom, mama a babka, všetci stretli vo veľkom starorodičovskom dome, kde sme sa chystali spoločne osláviť Vianoce. 

Kým sme ja a dedo čakali, kým mama a babka prídu, dedo mi chudák s dobrými úmyslami uvaril čaj, ktorý však dochutil citrónom a soľou. Sám ho uvaril, sám ho dochutil, sám ochutnal a vzápätí vylial a takisto sám mi uvaril ďalší, ktorý už, pre istotu, dochutil cukrom.
V toto popoludnie som si všímala detaily, ktoré ma za iných okolností ani trochu nezaujímajú, alebo, možno aj áno, no nikdy sa nad nimi hlbšie nezamýšľam.
Začali sme variť. Zemiakový šalát, kapustnicu na večer, kuracie prsia, orechovú tortu a koláče. Nebolo toho málo. Mali sme čo robiť, aby sme to všetko stihli do večera. Bolo už pol piatej a vonku sa stmievalo. 

Dedo ležal hore na poschodí, vo svojej izbe. Nástenné hodiny v kuchyni tíško tikali, z rádia bolo počuť staré piesne spojené s Vianocami a vonku bolo teplo asi ako na jar. Šesť stupňov celzia.
Babka s mamou stáli v kuchyni pri sporáku a kuchynskej linke. Babka mala na sebe zásteru a tmavé pohodlné domáce nohavice. Na nohách mala obuté kvetinkové šľapky, ktoré má po mne a trčí jej z nich asi tak pol centimetra nohy.
Moja mama zas stavila na oveľa nezvyčajnejšiu módu. Obliekla si to, čo našla hore v skrini. Fialové šuštiaky, ktoré jej nesiahali ani po členky a biele ponožky, ktoré mala vytiahnuté až po kolená.
A ja som zas mala oblečenú staromódnu čiernobielu sukňu a dedove hnedé papuče.
Všetky tri sme boli, jednoducho cool.   

Všade naokolo už bola tma, len kdesi v diaľke svietilo pár okien s ligotavými vianočnými stromčekmi a blikajúcich pouličných lámp zalievajúcich tmu jasným červeným svetlom. Len v našom veľkom dome sa ešte svietilo. Čo sa však týkalo našej kuchyne, bolo už takmer všetko hotové. V špajzi viseli voňavé klobásky, v regále na druhej polici zospodu, stál plný lavór čerstvého zemiakového šalátu prikrytý alobalom, pomaly dovárajúca sa kapustnica s hubami a sušenými slivkami stála na sporáku a bublala, nebohý kapor stál taktiež v špajzi a plával v mlieku a medovníky s (podľa babkinho názoru mierne prihorenými) vanilkovými rožkami boli naukladané na plechu a prikryté utierkou ležali v rúre. 

Dedo neustále spal vo svojej izbe na poschodí a ja a moja mama sme sedeli v kuchyni za stolom. Hlavou mi blúdil môj priateľ, Petrík.
   - Mami, ty ešte nemáš ozdobený vianočný stromček, však? - spýtala sa mama starej mamy, ktorá jediná ešte stále nemala pokoja, stála pri kuchynskej linke a utierala ju mokrou handrou. 
 
  - Nie, ešte je v skrini. - 
   - A mohla by som si od teba požičať jednu malú sviečočku, lebo mne nesvietia, jednu máme vypálenú a nemáme náhradné. - 
   - Ale pravdaže, požičaj si. - prikývla babka ochotne i ležérne zároveň. 
   - Zajtra ti ju prinesiem. - 
Babka prikývla a teraz už umývala dlážku.
Takáto pôžička bola reálna, pretože celá rodina máme rovnaké vianočné žiarovky. Pekné, síce trochu hrdzavé a z Roku Pána 1860. Ale to nevadí.
No čo? Niekedy sa pošťastí a všetky svietia a niekedy nie a v takom prípade je rozžiarený vianočný stromček  v nedohľadne. 
Mama si teda jednu žiarovku vopchala do kabelky, vypili sme si čaj a kávu a pobrali sa domov.
   - Mami, daj mi tú žiarovku a ty sa otoč a zatvor oči, ja ju tam namontujem. - požiadala som mamu, už doma. 

Poslúchla ma. Tešila sa ako malé dieťa.
Obe sme sa dočkali prekvapenia. Nie však v pozitívnom slovazmysle.
   - Svieti? - zaujímalo mamu. 
   - Nnie. - zamrmlala som a presne som vedela, čo bude nasledovať.
Zúrivé strkanie rúr od vysávača do seba tak, aby pasovali, vysávanie za rozhorčených maminých nadávok, ktoré, "absolútne dokonale" dotvárali idylický predvečer Vianoc, trieskanie dverí a zúfalé výkriky za, našťastie, zatvorenými dverami mojej izby, v našej domácnosti v tento večer rozhodne nechýbali.
A čo bolo najhoršie? Že mama náš nesvietiaci stromček dávala za vinu mne.
A tak som si pragmaticky vysušila vlasy, obliekla sa, nabalila pár vecí a odišla spať k babke a dedovi. Stále som sa však snažila byť nad vecou. Nemala som totiž záujem ničiť si predvečer Vianoc.
Nebolo však na výber.
O dva kilometre ďalej totiž vo svojej kuchyni nervačila moja babka nad orechovou tortou.
   - Čo sa stalo, Silvi? - spýtala sa ma.    
   - Vcelku nič. Pohádali sme sa. Budem spať tu, dobre? Idem s hore odložiť veci.- 
   - A kde budeš spať? - spýtala sa, ruky mala mastné od akéhosi maslového krému a bola zúfalá z toho, že sa jej nedarí ozdobiť tú tortu, hoci bola krásna. 
   - V modrej izbe. -
   - Ale ešte nemám navlečené periny! - stihla zakričať, kým som stúpala hore schodmi. 
   - To nevadí, postačí deka... - 

V modrej izbe, ktorá sa nachádza vedľa tej dedovej, som si zložila veci, prezliekla sa a zišla dolu.
Už keď som schádzala dolu točitým schodiskom, za zatvorenými dverami kuchyne bolo počuť hysterické výkriky ako "dočerta! došľaka! sakra! Panebože, to hádam nie!" a podobne.
Moja babka nikdy nebola vulgárna, no keď ide o jej polievku, mäso či koláč, nikdy si nekladie servítku pred ústa.
Ako křoví taktiež nechýbalo babkine škrípanie zubov a búchanie úbohých zaničnemohúcich riadov o kuchynskú linku.
Mala som dokonca strach aj otvoriť dvere.

Babka ma ihneď zamestnala.
   - Poumývaj mi prosím ťa riady a aj ich poutieraj, dobre? -  
   - Nuž, dobre teda. - prikývla som a potichu začala. 

Poetický predvečer Vianoc bol preč. Vedela som to.
Bola už polnoc, torta bola v chladničke a babka sa rozhodla, že ešte musíme ozdobiť vianočný stromček.
Pri tejto infomácii sa mi vlasy naježili. Ledva som už stála na nohách a pohľad na babku a deda, ktorý sa vtipne hádali, bol vcelku zaujímavým večerníčkom.
Babka chcela živý stromček a dedo bol pre istotu za to, že nechce žiadny, ani umelý.
   - No donesieš ten stromček? -  
   - Ale prosím ťa, daj mi pokoj. - 
   - Ale umelý je zlomený, nevadí? - 
   - Ani nie. - 
Po tejto dedovej vete sa babka zatvárila nevraživo. 
Vzala si špagát a nožnice a zabuchla za sebou dvere na kuchyni.

Dedo to bral z nadhľadu. 
   - Si hladná? - 

Zatiaľ, čo sa babka v obývačke zúrivo snažila rozkladať vetvičky zlomeného stromčeka, o tri izby ďalej mi dedo z božsky flegmatickým pokojom pripravoval večeru.
Hodiny odbíjali jednu hodinu po polnoci a nazlostenej, zato veľmi milej babke, som spadla do rúk za obeť.


   - Silvi, stromček už stojí, teraz sú na rade sviečky. - oznámila mi, na čele mala vrásky a po pravom spánku jej cícerkom stekal pot. Aj ona už bola napoly "mŕtva", no zo všetkých síl sa snažila, aby to na nej nebolo vidieť. Na mysli mala len svoj cieľ, ktorým bolo uviazať zlomený "pahýlik", teda, akože stromček, o radiátor tak, aby sa neohol v bode zlomu, čo bolo skutočne náročné, ozdobiť ho, prázdne škatule od ozdôb úhľadne naukladať do police v špajzi, zabaliť ešte darčeky a o štvrtej ráno si ísť ľahnúť s tým, že budíček bude nastavený na siedmu. 
Uznajme, že seriózny človek, ktorý má v pláne stihnúť toto všetko v nočných hodinách a ráno sa tváriť bystro a spokojne, z toho predsa musí byť zúfalý!

Ako prvé mi babka prikázala zavolať deda, aby nám na "pahýlik" nainštaloval sviečky.
Po pätnástich minútach obtiažneho, zdĺhavého a miestami dokonca aj bezradného argumentovania, prečo by mal dedo zísť zo svojej izby dolu na prízemie, sa nado mnou konečne zľutoval a objavil sa v obývačke. 
Na sebe mal len trenky, ponožky vytiahnuté do polovice lýtok a strapaté vlasy mal na jednej strane uležané.
Bol to vtipný pohľad, ale on si z toho nič nerobil. Vôbec nič.
Polhodinu sme naľahovali žiarovky, pretože boli pomotané a nakoniec sa ani tým nechcelo svietiť. Našťastie mala babka poruke iné, trochu novšie a spoločne sme tam nainštalovali tie.
Dedo sa preto znechutený rozhodol, že už má toho dosť a šiel si znova ľahnúť. Zaspal a už sa, pravdaže, nevrátil. 
O pol tretej ráno som už mala svoju prácu odvedenú. Pokojne som sa teda uložila v modrej izbe na poschodí, prikryla sa dekou a vnorila sa do sveta plného prízrakov a duchov a dúfala, že nikdy nepríde ráno.

Keď som sa ráno prebudila, trešťalo mi v hlave. Trochu som si začesala hniezdo na hlave a vyšla von z izby. Bol Štedrý deň.
Dedo vo vedľajšej izbe ešte spal, všade bolo ticho, len dolu v kuchyni, ako som si mohla myslieť, už rachotalo kuchynské náradie. 
   - Babka. Do rána balí darčeky a po dvoch hodinách zúfalého spánku už tancuje v kuchyni a chutná zemiakový šalát. Hm, ale vlastne, dnes je pôst. No uvidíme, kto ho dodrží. - napadlo ma a pousmiala som sa. 




Medzi poctivo sa postiacich som ja tieto Vianoce rozhodne nepatrila. Už o deviatej ráno sme totiž s dedom sedeli u prababky a jedli kurací perkelt s čerstvým chlebom.
   - Dáš si pivo? - ponúkol ma dedo. 
   - Ale, prosím ťa, veď dnes je pôst...ako jej môžeš teraz ponúkať pivo?! - zhrozila sa prababka, ktorá sa hneď ráno pekne vyobliekala a chystala sa až do večera hladovať. 
   - Ale, mami, keď už jeme perkelt, tak pivo už len ozaj môžeme, nie, Silvi? - povedal a obrátil sa ku mne. 
Prikývla som a prababka pred nás vzápätí bez slov položila dve fľaše dobre vychladeného pivka.
Pripili sme si na zdravie, dojedli sme, rozlúčili sa s prababkou, pretože ona Vianoce vždy radšej slávi sama a odišli sme.
V kuchyni mojej babky bolo už konečne hotové úplne všetko. Zostávalo už len čakať, kedy príde moja mama a ujo s tetou a  sesternicou.

Hneď, keď sme sa v dome ocitli všetci, v kuchyni sa strhla prudká hádka, do ktorej som sa, pre istotu, nemiešala. Povedala som len, "prosím vás, buďme v pohode, sú predsa Vianoce."
A moja mama ma po krátkom zamyslení sa doplnila vetou "isteže, keby všetko klapalo presne tak, ako má, neboli by to Vianoce."
Keď som dramaticky zapremýšľala, mala vlastne pravdu. Naozaj. A preto sme si všetci pripili tvrdým alkoholom, pričom väčšina členov, vrátane mojej mamy, argumentovali a snažili sami seba obhájiť tým, že konzumácia alkoholu nespadá pod porušovanie dohodnutého, teda prikázaného pôstu, hoci všetci vedeli, že to nie je pravda a usadili sa pred televíziou.
Hodiny plynuli, my sme sa bavili, smiali, sledovali vianočné rozprávky a preberali pocity každého člena našej veľkej rodiny. Bolo mi dobre. Veľmi dobre.
Ktovie prečo, uprostred pokojného popoludnia som si spomenula na otca. Poslala som mu pohľadnicu. Neozval sa mi. Ani pohľadnica, ani telefonát, ani jedna úbohá sms-ka. A vlastne ani darček. Pýtala som sa samej seba, prečo. Oči sa mi začali lesknúť.
   - Silvi, dáš si citrónový čaj? - prerušila moje myšlienkové pochody babka. 
   - Dám, ďakujem. - odpovedala som, no hlas som nemala roztrasený, bol prenikavý a presvedčivý. V to popoludnie som si zaumienila, že všetko, čo ma v živote prekvapí, zvládnem a budem vždy silná. Nikdy sa nevzdám a raz sa budem mať dobre. Svojou, jedine svojou zásluhou. 


Myslela som na Petríka. Na Vianoce bol v práci. Celkom sám. Bolo príšerné, že nemôžem byť s ním, hoci sme si celý deň telefonovali, takže, akoby sme boli.
   - Ale veď, na Silvestra cestujem na týždeň za ním a všetko si vynahradíme. - pomyslela som si a neviem prečo, som sa pritom pozerala do maminej tváre, ktorá javila isté známky jej aristokratických myšlienok. Zvláštne na tom bolo, že celkom presne vedela, na čo myslím. 
Tak sme celé doobedie i popoludnie všetci "držali ten najprísnejší pôst, aký sa len dalo" a ani sme sa nenazdali a vonku sa začalo stmievať.
Ešte nebol večer. Bola to len fatamorgána. Na hodinách som si všimla čas 16.05, keď každý, akoby automaticky, nabehol do svojej izby na poschodí a začal sa obliekať. Bol totiž čas "ísť na hroby." Neviem, nepoznám zvyky všetkých ľudí, ale my to robíme každé Vianoce, každý  Štedrý deň pred večerou. 
Páči sa mi chodiť po cintorínoch, páliť sviečky a modliť sa za našich mŕvtych. Je to veľmi pekné.
Bolo trištvte na päť, keď sme sme sa na dvoch autách konečne vyšuchtali z veľkého domu. Zastavili sme sa na troch cintorínoch, pričom na jednom sme sa zabudli nad hrobom pomodliť, na druhom sme za neúprosnej tmy nevedeli nájsť zápalky a keď som sa o to pokúšala zapáleným kahancom z vedľajšieho hrobu, takmer mi obhoreli dlhé tmavé vlasy a tretí cintorín tiež nebol bohvieakou výhrou, pretože sa nachádza za mestom, fúkal tam silný vietor a tamer nám odfúklo aj vlasy.

A bolo sedem hodín večer, keď sa začal vyprážať nebohý kapor a všetci mi vyhlásili v kuchyni stav rýchleho úniku, pretože, ako som už spomínala, keď som sa čo i len nadýchla rybacej vône vanúcej z kuchyne, tak ma veľmi nepríjemne naplo.
Po polhodine vetrania, keď už bolo všetko, čo malo byť vypražené, vypražené, sme si všetci posadali okolo stola a dedo sa dôstojne postavil na čelo stola, chytil do rúk "štamperlu" a začal vykladať. Štedrovečerný príhovor. Začal vcelku konvenčne a darilo sa mu vyčariť na našich tvárach pokorné pohľady a mne dokonca aj slzy, pretože som si spomenula na otca. Z cintorína bolo vidieť jeho veľký dom so záhradou. Bol krásne vysvietený a vo vnútri, v kuchyni, sa svietilo tiež.
Vrátim sa ale k dedovi. Prednášal už asi sedem minút, keď nám všetkým znenazdajky oznámil, že máme vzdať úctu našim pozostalým, ktorí už nie sú medzi nami.
Moja mama sa pustla do smiechu.  
 

 - Oci, my sme pozostalí, oni sú zosnulí. - nenápadne mu pripomenula a keď si to uvedomili aj ostatní, náš dom sa ozýval smiechom.  
Začali sme jesť.


Tichý, ponurý a idylický večer. Za záclonou, vonku, fúkal vietor. 
Všetci sme sa radovali z vianočnej atmosféry. Dávali sme to najavo tak, že sme sedeli pri vianočnom stromčeku, ktorý sa ligotal v okne a jedli figy, mandarínky a po jednom nenápadne odbehovali na toaletu (odjesť si z vianočného šalátu).
Tak takto vyzerali naše tohoročné Vianoce.


Sedeli sme však za jedným vianočným stolom a tešili sa, že sa máme. Aj napriek tomu, že som na Štedrý deň nebola s Petríkom. Aj napriek tomu, že tento rok bol plný rôznych prekážok. Život je predsa krásny a každú jeho minútu musíme prežívať naplno. A hlavne musíme byť "nad vecou."

Ozaj, viete, ako sa po fínsky povie Dobrú noc?
Hyvää yötä!