Dnes je druhý sviatok vianočný, tak sme sa celá rodinka, ako sa u nás familiárne hovorí na Štefana, stretli v starorodičovskom dome, ktorý práve prerábame. Každý si po tejto vete určite myslí, aké idylické, no tak celkom pravda to zase nie je. Naša záhrada je momentálne pustá, plná rôznych druhov náradia, ktoré je tak rozťahané po dvore, akoby bol niekto v zápale horlivej práce a v jednom momente musel všetko nechať tak a zmiznúť. Ako v nejakom horore. Snehu, kde nič-tu nič, hlavne že u všetkých susedov už od skorých večerných hodín vysvecuje ozdobený živý vianočný stromček postavený pred vchodom do záhrady, pri bráne.
Dnes ráno som sa prebudila o dvanástej. Hm..teda vlastne to už je na poludnie. Ale v žiadnom prípade som si to nevyčítala. Veď načo iné sú sviatky, keď nie na to, aby sme si všetci spolu posadali, tešili sa, že sme spolu, pekne si uvarili kávu, najedli sa do prasknutia a samozrejme dobre vyspinkali? Tieto sviatky, nie, samozrejme, ešte neskončili, ale idú rýchlo a ja už neviem, čo mám doma od dobroty robiť. Nudím sa, písať ani čítať sa mi nechce, každú rozprávku v telke poznám už naspamäť a nemôžem zmobilizovať žiadneho kamoša, aby šiel von, pretože dnes sú všetky bary či kaviarne zatvorené no a môj priateľ, chudák, ešte stále absolvuje rodinné obligátne návštevy a to bez akejkoľvek možnosti vyjadrenia svojho skromného názoru.
Včera večer som si všimla, že v dôsledku neustáleho písania a sedenia za mojím notebookom, už akosi dobre nevidím. Ako by odpovedal priateľ mojej mamy na otázku, "vidíš písmenká?" "ja už nevidím ani počítač," prišlo mi to smiešne. Ako by som asi tak vyzerala s okuliarmi? Mne okuliare na nikom nevadia, niekomu dokonca aj pristanú, sú sexi, no na mne určite nie.
Babkin vianočný stromček, z ktorého visia salónky a krémové figúrky, ma už poriadne láka. Babkiným pragmatickým rečiam o tom, aby som nepokúšala a neoberala jej stromček a vzala si koláče alebo ovocie z misy, ktorá naaranžovaná leží na stole, síce rozumiem, ale neberiem si z nich príklad. Je predsa dobre známe, že nás vždy najviac lákajú veci zakázané a radi skúšame tie, ktoré nemôžeme mať. A tak to potom vždy aj dopadne. :) Nuž, nevadí. Sú ešte len štyri hodiny popoludní a ja som sa už nemohla ubrániť, hoci som sa zubami-nechtami snažila, pocitu, že si stoj čo stoj musím ísť zapáliť. Jednoducho mi to nejde. Fajčím len krátko, no už teraz cítim, že keď budem mať potrebu s tým prestať, môžem si začať spievať...nebude to také ľahké...
Ale nechajme veci vecami a pre zotrvanie mojej dobrej nálady nerozoberajme veci, ktoré ju môžu ovplyvniť či dokonca úplne zmeniť. Už zajtra popoludní sa môj priateľ vráti od tety. Urobíme si pekný večer, zajtra žiadne nechutnosti, pauza, budeme ležať pred telkou, otvoríme si vínko, biele polosladké, aké mám najradšej, budeme sledovať staré filmy, rozprávať sa...Nejako to prázdno v meste potichu a v jeho náručí prečkám a na druhý deň, v nedeľu, sa oblečiem a pôjdeme do nášho podniku na pivko alebo čaj...
Komentáre