SISU

Životný rebríček hodnôt. Patria sem veci, ktoré nás v živote snáď najviac ovplyvňujú a formujú náš životný štýl.

Každý človek sa riadi iným životným štýlom a každý sa na svet pozerá inými očami.

V knihe zameranej na psychológiu som čítala, že ľudské potreby sa delia na primárne a sekundárne.

Primárne sú nevyhnutné, a preto si myslím, že u väčšine ľudí sú na pyramíde hodnôt umiestnené relatívne rovnako.

Pre mňa je rodina dôležitá. Tvrdenie, že človek pochopí, čo je rodina, až keď ju stratí, je síce klišé, ale pravdivé.

Od svojich dvoch rokov žijem len s mamou a s otcom sa stretávam sporadicky.

Mama má mňa, avšak vykompenzovať neprítomnosť muža v domácnosti je niekedy, hlavne čo sa týka výchovy, náročné a vyčerpávajúce.

Nikdy som nepoznala, čo je to žiť v kompletnej rodine a práve preto predstava, že by som v takej žila, je pre mňa nezvyčajná.

Na druhej strane však, ostatní členovia rodiny, či už matkinej alebo otcovej, mi vždy kompenzovali to, čo mi chýbalo. A ja som spokojná.

Priatelia. Kto sú vlastne priatelia? Sú to ľudia, s ktorými sa občas stretneme, porozprávame, zabavíme...to si ja, napríklad nemyslím.

Skutočný priateľ nie je ten, s ktorým sa môžete len smiať a zabávať, ale ten, ktorý vás rozosmeje i v tej najťažšej chvíli, pomôže vám, ako sa hovorí, aj o polnoci, môžete s ním riešiť problémy, vyrozprávať sa mu a ten, ktorý, na vás, aj keď odídete, nikdy nezabudne.

Mám štyroch skutočných priateľov. A pochopila som to veľmi bežným spôsobom, keď som sa po takmer šiestich mesiacoch práce na jednom z gréckych ostrovov, vrátila domov. Mnohí zabudli. Mnohí sa už neozvali. Ale tí, o ktorých som si myslela, že boli praví, naozaj sú a to, že viete, že máte niekoho, na koho sa môžete vždy obrátiť, je hrejivý pocit pri srdci a snáď sa mu nič nevyrovná.

Moje sekundárne potreby sú, stretla som sa už s mnohými názormi, vraj zaujímavé a nezvyčajné.

Baví ma žiť pre niečo, venovať sa niečomu, čo ma napĺňa a stále niečo tvoriť.

Kedysi som kreslila portréty, maľovala na kamene a mušle...dnes vytváram podložky pod poháre zo špajdlí a, v podstate, už desať rokov sa nepretržite venujem písaniu.

V dnešnej dobe je málo mladých, teda všeobecne málo ľudí, ktorí dokážu oceniť tento druh umenia a vlastne ani nie som si istá, či sa písanie dá nazvať umením. Mnoho ľudí mi vraví, že písať dnes vie už každý, ale napriek tomu si to nemyslím.

Písanie pre mňa znamená pocit voľnosti, možnosť realizácie a v neľahkých chvíľach schopnosť vyventilovať svoje pocity a písať jednoduchým spôsobom, teda tak, aby to čitatelia pochopili.

Donedávna som písala pre svojich priateľov, rodinu, ľudí, ktorí ma poznajú. Potešilo ma, že aj napriek tomu, že každý je iný, niekto číta, niekto nečíta, každý, koho som požiadala o komentár, si moju tvorbu ochotne a so záujmom prečítal a zaujal objektívny názor. Mám rada kritiku. Úprimnú, nefalšovanú a v niektorých prípadoch aj potupnú, takú, ktorá sa mi nepáči. Pred pravdou sa totiž rozhodne neschovávam. 

A len pred pár dňami som sa dozvedela o internetovej stránke, kde si začínajúci spisovatelia alebo aj maliari uverejňujú svoju tvorbu.

A tak som tomu venovala pár hodín a nervov a vytvorila si svoju stránku. Polhodinu po tom, ako som si ju vytvorila a vložila tam svoje dokončené poviedky a básne, keď som s priateľom, ktorý mi s tým pomáhal, stála v kuchyni a pomáhala mu s večerou, som mala v editácii pod kolónkou návštevy už dvadsaťpäť čitateľov, ktorí každým dňom pribúdajú. Dnes, po troch týždňoch, je ich, aby som neklamala, presne štyristo. Nikto nerozumie mojej spokojnosti a tak dobrému pocitu z tohto môjho, takého malého úspechu.

Napísať knihu je mojím najväčším snom. Nejde o to, ako sa bude predávať, či sa vôbec bude predávať, ale o ten pocit zadosťučinenia, že toľko nocí, ktoré som presedela za počítačom, predsa len stálo za to a teraz, keď sa dívam do výkladu kníhkupectva, je tam. Moja kniha. Určite by som ju venovala svojej rodine, kamarátom a hlavne môjmu priateľovi, ktorý ma v písaní podporuje a pomáha mi.

Ďalšia vec. Láska. Tú potrebuje každý z nás a to bez ohľadu na vek či pohlavie. V šestnástich som stretla veľkú lásku. Bola som spokojná. Po dvoch rokoch som však „vytriezvela“ z opojenia naivných a romantických predstáv.

Odvtedy cítim, že ma to zmenilo. Všetko vnímam inak, mám mierne pesimistický názor na veci súvisiace s láskou, možno to len vidím čisto reálne.

Nikdy by ma nenapadlo, že východiskom z tejto situácie či skôr anjelom, ktorý mi pomohol, bude môj dlhoročný kamarát a zároveň i spolužiak, s ktorým dnes tvoríme pár.

Som spokojná. Táto láska nie je vymyslená ani dennodenne prikrášľovaná. Je reálna.

Môj priateľ bol človekom, ktorý ma vypočul i o polnoci, ktorý vždy pribehol ku mne, keď som prežívala tú najväčšiu krízu, jemu vďačím za to, kde som dnes.

Mnohí ľudia neveria v osud, mnohí sa zhodujú v názore, že človek ten svoj môže zmeniť alebo aspoň ovplyvniť.

Ja vlastne ani neviem, čo si o osude myslím. Na väčšinu vecí mám svoj názor, no v niektorých prípadoch, ako je napríklad tento, sa akosi neviem rozhodnúť. Neviem, čomu mám veriť. Patrím k ľuďom, ktorí si vždy a vo všetkom vedome zvolia tú ťažšiu cestu, a preto to niekedy nemám ľahké.

Možno aj moje rozhodnutia patria k osudu.

A aj vzťah k môjmu priateľovi. Spolu sme sa narodili, ibaže s rozdielom štyroch dní, v jednej nemocnici, naši rodičia sú dobrí priatelia ešte z mladosti, donedávna sme bývali v jednom dome a sme spolužiakmi. Náš vzťah, či už partnerský alebo len kamarátsky, sa teda, tým sme si stopercentne istí, nikdy neskončí...   

Svoju úvahu by som ukončila a zhrnula pár vetami.

Každý človek má iné ciele, ja patrím medzi tých, ktorí si, ako som už spomenula, vždy vyberú tú náročnejšiu cestu, a preto je niekedy ťažké dotiahnuť do konca to, čo začnem.

Vo svojom živote si rozhodne vyberám reálne ciele, hypotetické predstavy ma nezaujímajú, hoci každý človek si nemôže dať vziať to svoje, obligátne snívanie, ktoré robia náš svet aspoň v myšlienkach krajším. Aj ja by som túžila žiť niekde v horách, mať okolo seba nádherné prostredie, priateľov, rodinu a chodievať každý deň lyžovať, smiešne však? Aj ja snívam, všetci snívame.

Každý túži po dome na pláži, aby počul šum mora a mohol oddychovať pod slnečníkom, ja nie. Vždy som sa túžila vo všetkom tak trochu odlišovať od ostatných a vždy som sa snažila dosiahnuť viac ako len niečo, čo mali všetci a boli s tým spokojní. Zbožňujem sneh, lyžovanie, vôňu starých hôr a praskanie dreva v kozube niekde na chate...

Žijeme však v reálnom svete, kde sa, bohužiaľ, musíme každý postarať sám o seba a ak je to v našich silách, pomôcť i blízkym či priateľom.

Sčasti sa riadim i názorom speváka jednej známej fínskej rockovej kapely, ktorý keď sa ho novinári spýtali, čo si praje, odpovedal jednoduchými slovami: - Aby som bol zdravý, v pohode a aby som dlho žil, nie je čo viac si priať. -

Veľa vecí vo svojom živote by som rada zmenila alebo niektoré spomienky dokonca možno úplne vymazala, ale niektoré sa jednoducho nezmenia a zostanú takými, akými sú. Sila človeka totiž nespočíva v tom, že ich dokáže zmeniť, ale jeho schopnosť prispôsobiť sa tým, ktoré sa zmeniť nedajú a naučiť sa s nimi žiť.

V živote každého z nás prídu aj ťažké chvíle, ale ak túžime niečo dokázať, nie je možné, aby sme len tak ľahko prestali bojovať a klesli až na dno. Slovo vzdať sa totiž nepoznám.