Život je zvláštny. Rád nám vždy pripraví niečo, na čo nie sme pripravení. Je nevyspytateľný. Vždy nám ukáže čosi neznáme, čosi nové. Je múdry. Sme len jeho večnými žiakmi. Takisto i spravodlivý. Potopí nás a znovu vytiahne z bahna. A je...krátky. Nikdy nevieme, kedy a ako skončíme.
Život sme my. Miluješ jediného človeka a on miluje teba. A napriek tomu sa to skončí. A každý ide znovu svojou vlastnou tak, ako predtým. No zlomený a sklamaný...
A ty už vieš, že rovnakého človeka už na tomto svete nestretneš.
Príjemný vetrík letmo pohupoval hojdačku, na ktorej som sedela a sledovala dym stúpajúci z komína. Peter kúril, aby ubytovaným hosťom, dôchodcom, ktorých boli plné izby, nebolo zima. V horách predsa ani v lete nebýva tak teplo ako v nížinách, odkiaľ pochádzam ja.
Porcelánová šálka s čiernym čajom sa mi v rukách triasla.
- Prečo, prečo sa nám to stalo? -
Za tých krásnych trinásť mesiacov lásky mi prirástol k srdcu. Cítila som, akoby jednoducho prirástol ku mne, akoby sme boli jedna rastlinka, ktorá kvitne, keď má všetko, čo potrebuje a ak nie, tak vyschne a viac sa nepreberie k životu.
Poslednou dobou sme si nerozumeli. Každodenné hádky, trieskanie dverami, hry na urazeného...ani jedného z nás to už nebavilo. No počítať s tým, že sa to rozpadne, mi ani len nenapadlo.
Jeden celý deň som si ukradla pre plač. Chcela som viac, no pliesť osobné problémy do práce sa podľa mňa nehodí.
Moja práca na obede a na večeri však už znovu nestála za nič. Jednoducho to nešlo, veľmi som trpela a to sa nedalo len tak odložiť.
A čo ma najviac hnevalo bolo, že o tom vedeli všetci ostatní zamestnanci. Chcela som, aby sme náš vzťah boli MY DVAJA a nie ostatní naokolo.
Nedokázala som sa ovládnuť pri pohľade na Petra, ako na tanier nakladá Furmanské halušky pre hostí na stole číslo päť a podáva mi ich, aby som ich šla obslúžiť. Ničila ma predstava, že sa ho už nikdy nebudem môcť dotknúť, cítiť jeho horúce vypracované telo, bozkávať jeho plné pery...
Vyzeral nešťastne, takmer ako ja. Pomohol v kuchyni na obede a potom zmizol. A na večeri sa neukázal.
Mojej spolubývajúcej počas riešenia nášho osobného života prišiel na návštevu priateľ, takže boli spolu v izbe, ktorú si zaplatili na pár spoločných nocí.
Celú noc som sama preležala v posteli, pokúšala sa spať, pričom ma však stále zmárali príšerné sny a ráno mi ktosi zaklopal na dvere. Peter.
- Ahoj. – pozdravil ma.
- Ahoj. –
Chvíľu bolo ticho.
- Prišiel som ťa zobudiť. – oznámil mi.
- Koľko je hodín?! – strhla som sa.
- Okolo pol siedmej. -
- Panebože...- zamrmlala som si popod nos, okamžite začala v skrini hľadať oblečenie a chystať si, čo poviem vedúcej, že som prišla neskoro.
Na tých raňajkách bolo všetko ešte horšie. Celé telo ma bolelo, vyzerala som skutočne zle. Mala som kruhy pod očami, pochlpené vlasy a slzy na krajíčku.
To sa však ani sčasti nevyrovnalo bolesti, ktorú som cítila pri pohľade na Petra. Nevyzeral menej utrápene ako ja.
V jedálni za barom stál vedúci, cigareta v ruke, vybavoval nejaký telefonát, jedáleň bola inak prázdna, hostia už odišli a na stole číslo dva zostala už len jedna prázdna šálka. A ja som sa v kuchyni stretla s Petrom. Konečne sami.
Akokoľvek som chcela, nenachádzala som slová.
- Máš na mňa chvíľku času? – spýtal sa ma potichu, - alebo...radšej nie. – rozmyslel si to vzápätí.
- Ale ja chcem. – odpovedala som.
- Mlčal, za žiadnu cenu sa mi nechcel pozrieť do očí a vyzeral nesvoj.
Pocítila som silné nutkanie pohladiť ho po tvári, ako som to robievala vždy a on vždy privrel jedno oko, s vetou, - neboj sa, pokojne hovor - , no to som si v tej situácii nechcela a ani nemohla dovoliť.
- Veď dnes majú hostia celodenný výlet, takže si urobím svoju prácu a až do večere mám voľno. – povedala som napokon miesto toho.
- Tak sa niekde stretneme. Idem pracovať. – povedal mi.
Každý sme si teda odviedli svoju prácu a netrvalo dlho a stretli sme sa v jedálni.
Ja som sedela za stolom a skladala servítky na večeru a Peter v jednej ruke držal vedro, v druhej metlu a čistil fľaky na koberci.
Tvárila som sa, že sledujem seriál, no zo scenára som nevedela nič.
A Peter napokon urobil to, na čo som v kútiku duše čakala. Prisadol si ku mne.
Úprimne sa mi začal ospravedlňovať, hoci na rozpade nášho vzťahu som mala značný podiel viny i ja sama.
Chvíľu sme sa bavili ako dvaja zrelí, životom sklamaní ľudia a neskôr, po tom, čo sa náš rozhovor v malých intervaloch stupňoval, sa medzi nami strhla prudká hádka. Už znova.
Vyletela som z jedálne ako mladý vyplašený motýľ a bežala dolu schodmi von.
Peter bežal za mnou. Vedela som, že nemá veľký význam bežať ozlomkrky, lebo behal oveľa lepšie než ja, takže mi bol už za pätami.
V hlave sa mi vynorila príjemná predstava, že on ma chce dostať a ja som vystrašená mladá labuť, ktorá sa mu za žiadnu cenu nechce dostať do rúk, takže sa snaží pred ním utiecť. A že ma dobehne, chytí okolo pása, položí mi ruku na ústa, aby som nekričala so slovami, - neboj sa, neublížim ti – a ja sa pozriem do jeho hlbokých očí a začnem mu dôverovať. Bude mi s ním krásne. A dovolím mu všetko to, čo som nedovolila nikomu inému.
Sadla som si na cestu. Do tureckého sedu. Tvár som mala celkom zmáčanú a spálenú od slaných sĺz.
Peter si kľakol ku mne tak, že sme boli tvárou v tvár.
- I tak ťa budem ľúbiť. – zašepkala som mu zlomeným hlasom.
Hlavu som mala sklonenú, no keď som sa po chvíli pozrela do Petrovej tváre, všimla som si, že aj on plače. Aj v jeho, aj v mojom prípade to boli slzy neznesiteľnej bolesti a žiaľu.
- Nemalo sa to takto skončiť. - poznamenal, - ale, môžeme aspoň zostať v kontakte. -
Mlčala som.
- Či nie? – spýtal sa potichu a opatrne, akoby čakal, že každú chvíľu vybuchnem ako sopka.
- Ale áno. – povedala som pokojne.
Nechcela som s ním zostať len v kontakte. Túžila som aj naďalej byť jeho dievčaťom, jeho jedinou láskou a zároveň jeho milenkou. Ako som vždy bola.
Bolo ticho.
- Vieš, kedy mi ide najbližší spoj do mesta? – spýtala som sa.
- 11.25. – Stihneš to? -
- Ja sa pokúsim. -
Obaja sme vstali a bez akýchkoľvek emócií sa vrátili späť do hotela.
Líčila som sa a pozerala sa na svoju utrápenú tvár v zrkadle. Premýšľala som. A zrazu mi napadol výrok, – ak už nie všetko, tak aspoň niečo. –
Rozhodla som sa, že keď už medzi Petrom a mnou nemôže ísť o nič viac, tak môžeme zostať aspoň dobrí kamaráti.
Žena a muž. Len kamaráti. Zvláštny vzťah, viem. No nedokázala som si predstaviť, ako by som ďalej dokázala žiť pokojným životom, keby som už nikdy nepočula jeho hlas, nemala možnosť spýtať sa ho, ako sa má, čomu sa práve venuje, celkom priateľsky, nenútene...
Značná väčšina ľudí tvrdí, že priateľstvo ženy a muža nie je možné, že sú len tri možnosti.
Buď prerušíte kontakty alebo z toho vznikne láska a treťou možnosťou je vzťah čisto založený na sexe. A ja som zostala náhle zmätená.
My dvaja sme sa však poznali oveľa viac a hlavne z rôznych „iných“ stránok, ako ktorýkoľvek iní kamaráti. Vedeli sme kto aký je, kto čo má rád a aj v posteli, čo však nepatrí k priateľstvu.
Nie som obklopená priateľmi, no medzi tých, ktorých mám, patrí viacej ľudí opačného pohlavia. A všetci do mňa boli zamilovaní na život a na smrť, smiešne, však?
Naposledy som sa oblečená a upravená videla v zrkadle, skontrolovala, koľko je hodín, či stihnem autobus a vyšla z izby smerom na prvé poschodie, kde som vedela, že sa Peter nachádza, navrhnúť alebo skôr ponúknuť mu svoje priateľstvo, keď už nie teplo svojho lona, svoje dotyky a vášeň, akou som voči nemu horela. Stretla som ho na chodbe.
- Máš asi prácu, nie? -
- Áno, chcela si niečo? – spýtal sa ma ochotne.
- Vlastne ani nič. – zaklamala som.
- Ale no tak. Chcela si niečo? – zopakoval.
- Len som chcela, ak by si mal záujem, môžeš mi kedykoľvek zavolať a ak by si potreboval, tak ti vždy rada pomôžem. Môžu z nás byť aspoň dobrí kamaráti... -
Akokoľvek som sa snažila zdržať sa a byť silná, koniec dlhej vety sa rozplynul v plači a Peter na tom tiež nebol inak.
- Môžem ťa objať? – spýtal sa ma potichu.
Prikývla som.
Padli sme do náručia jeden druhému ako v rozprávke a zotrvali tak hodnú chvíľu. Držal ma pevne, že som mala pocit, že ma už nepustí a ja som nebola proti. Potom ma pohladil po vlasoch a pobozkal na čelo. Nie vášnivo, hoci som cítila, že chce. Presne tak, ako som chcela ja. Lenže kamaráti by sa nemali bozkávať vášnivo a nie inam ako na čelo, či líce.
Vedela som, že kým si Petrove bozky a dotyky zafixujem ako kamarátske, bude mi to určite istý čas trvať.
Jeho tvár bola blízko tej mojej. Celé jeho telo bolo blízko toho môjho. V psychológii takzvaná intímna zóna, keď sme v škole preberali, čo je to proxemika. Takmer som sa neudržala.
- Tak idem. – zašepkala som mu a zadívala sa do jeho očí.
- Dobre, ahoj. -
Dala som mu bozk na obe líca a pustila jeho ruku.
Cestou dolu kopcom k zastávke som sa ešte obzrela. Nehybne stál v okne a díval sa na mňa. Zamával mi. Aj ja jemu. S úsmevom nedobrovoľného zmierenia sa s neúprosnou realitou som šla ďalej.
Peter mal mať o pár dní narodeniny. V meste som mu kúpila peknú pohľadnicu. Nie takú, -všetko najlepšie, miláčik - , ale plnú slov o živote, myslím, že v nej bolo niečo ako, - šťastie je mozaika, ktorej úlomkami sú drobné radosti. -
Snáď ho to poteší.
V meste som potom nastúpila na autobus späť. Cestou som stretla Martinu s priateľom. Zabávali sa.
Ako som tak kráčala smerom hore, po ceste obklopenej stromami, oproti mne kráčal Peter.
- Ahoj. – pozdravil ma.
- Ahoj, kam ideš? -
- Na tréning. -
Peter sa už dlho venoval kickboxu a bol v tom už minimálne výborný. A tešilo ho to.
No ja som mu to vždy zazlievala. Vidieť ho neustále polámaného a dobitého bolo pre mňa vždy neuveriteľne bolestné. No musím sa priznať i k tomu, že som v kútiku duše žiarlila, že mu na tom záleží viac ako na mne, hoci to možno ani nebola pravda.
A tu sa prejavil rozdiel mužského a ženského myslenia. On sa totiž domnieval, že ho chcem obmedzovať a vôbec nedokázal pochopiť, aký mám o neho strach. A ja som až teraz, keď som stratila jeho lásku, pochopila, že som to nemala robiť. Nemala som mu brať to, čo má najradšej.
- Tak fajn a...kedy sa vrátiš? – zaujímalo ma.
- Okolo pol šiestej. – odpovedal pokojne.
Prikývla som a mlčala. Už znova som bola v tom amoku s pocitom, že sa ho musím dotknúť, že musím cítiť teplo a nehu jeho dlaní na svojom tele, pretože ak to neurobím, zomriem.
- Idem teda. – povedal mi. Mal vždy hlas, ktorý sa veľmi príjemne počúval.
Objal ma. Vzal to ako samozrejmosť. Pripadala som si bezbranná a neschopná akejkoľvek zmeny nášho vzťahu, akoby sa už nič nedalo zmeniť, akoby to už takto malo zostať naveky. Chvíľu som stála opretá o jeho plece. Bola by som dala všetko pre to, aby jeho ruka z môjho chrbta skĺzla nižšie. Aby som mohla cítiť jeho pery, jeho jazyk, jeho bozky na celom mojom tele, na krku, na prsiach, na bruchu, jednoducho všade. A aby sme spolu skončili tam, kde skončia všetci zamilovaní, ako sme už skončili toľkokrát...
V tej chvíli však toto všetko bola len utópia.
Každý sme šli opačným smerom, ja hore do hotela a on dolu do mesta a asi desať metrov od seba sme sa obaja naraz otočili.
- A...nechceš ísť so mnou? – spýtal sa.
Akoby som na tú vetu bola čakala. Rozjasnil sa mi výraz tváre. Nemala som pred sebou zrkadlo, no cítila som, ako mi horí tvár. Moje rozhodnutie bolo nad slnko jasné, no i tak...
- S tebou? Zasa? Práve idem z mesta. – spýtala som sa s úsmevom.
- Veď to nevadí, či áno? -
Vyzeral nedočkavo, hoci sa to snažil skrývať.
- Nie, nevadí. – dodala som, spokojne sa usmiala a spolu sme šli dolu.
Že to medzi nami v jednom kuse iskrilo, by bol videl aj nevidiaci.
Cestou sme sa fajn porozprávali a podľa Petrovej otvorenej konverzácie sa zdalo, že mi aj ako kamarátke dôveruje a to ma tešilo. Povedal mi dokonca tajomstvo, o ktorom nevedel nikto iný a veril mi, že ho nikomu neprezradím. Prečo mi veril? Mohla som predsa okamžite bežať do hotela a v tom momente by o tom všetci boli vedeli.
No nesklamala som ho. Na začiatku vzťahu s ním som si povedala, že ho nikdy v ničom nesklamem, ani nezradím a to som aj dodržala.
Na zastávke však zostalo ticho. Stáli sme oproti sebe a stavím sa, že sme obaja čakali na to isté. Na uprený pohľad do očí, letmý úsmev, či dokonca dotyk zo strany toho druhého. Spoza zákruty sa po niekoľkých minútach vynoril autobus.
- Ja kúpim lístky. – ponúkol sa Peter, keď videl, že som z tašky vytiahla peňaženku a kým si ľudia pred nami kupovali lístky, na svojom krku som zozadu cítila jeho dych, ktorý ma vzrušoval.
Počas cesty sme chvíľu stáli nad Petrovým bratom, ktorý nastupoval skôr, takže mal kde sedieť a tvárili sa ako dvaja známi, ktorí už tak dobre poznajú jeden druhého, že si už ani nemajú čo povedať, že sa dokážu dorozumievať už aj pohľadmi a neskôr sme sa usadili na dvoch voľných miestach obďaleč.
Sedela som pri okne a dívala sa von. Peter tiež. Po chvíli ma chytil okolo ramien a pritisol si ma trochu bližšie k sebe. Sklonila som hlavu na jeho hruď. A počula som tĺcť jeho srdce. Srdce, ktoré som stratila a mala strach, že ho už nikdy nedostanem späť. No i tak bola tá chvíľa jednou z najúžasnejších.
- Si hladná? – spýtal sa ma.
- Ani nie. Ty áno? -
- Áno, pôjdeme niekam na obed? -
- Môžeme. -
Všetci traja sme sedeli v našom obľúbenom fast foode. Takmer ako vždy som si dala zeleninové rizoto. Sedeli sme oproti sebe. Ako dvaja celkom obyčajní ľudia, ktorí spolu nič nemali, nikdy sa spolu vášnivo nemilovali, ktorí k sebe nikdy nehoreli vzájomnou láskou. Bolo mi to ľúto. Veď som predsa odjakživa takto beznádejne nemilovala nikoho iného, len Petra. Len on je môj život. A vždy aj bude. A on to vie.
Nikto z nás vlastne ani nevedel, kde je problém, len sme obaja mali obavy znova si k sebe nájsť cestu.
Po obede sme vyšli z fast foodu a chytili sa za ruky. Bez akýchkoľvek slov, bez zbytočných vysvetlení, ktoré by všetko len prekazili. Konečne som cítila jeho dlaň, bolo to skvelé!
V hlave sa mi neprestajne premietali sexuálne predstavy a napadlo ma, že by nebolo zlé robiť spolu to, čo zvyčajne robievajú dvaja milenci.
V centre mesta sme sa rozdelili. Ja som šla naspäť, pretože o hodinu som už mala byť nastúpená na večeri a pracovať a Peter šiel s bratom na tréning s tým, že príde po večeri.
- Tak, ahoj. – rozlúčil sa so mnou, ako vždy s objatím a starostlivým bozkom na obe líca.
Tentoraz mi šla práca na večeri takmer dokonale. Čakala som ho a keď hostia odišli, cez okno jedálne som stále vykúkala, či už náhodou nejde.
A ktovie ako, zrazu sa objavil vo dverách jedálne.
- Ahoj. -
- Ahoj, ako bolo? – spýtala som sa ho vľúdne.
- Dobre. Ale som trochu unavený. -
- Nie si hladný? -
- Som. -
- Tak sa najedz. Ja musím ešte naskladať servítky na raňajky. -
- Fajn. -
Bola už tma. Do hotela práve prišiel vedúceho synovec Marek. Mladý, sympatický.
Chvíľu sme všetci, kuchár, ja, Marek, barmanka a Peter sedeli v kuchyni a rozprávali sa. Teda, ja určite nepatrím k tým, ktorí neustále rozprávajú, no v ten večer to nikomu nevadilo a ja som sa medzi nimi cítila skutočne dobre. Sedela som na kuchynskej linke a pomaly popíjala čaj s cukrom a citrónom a nenápadne sledovala Petra. A všimla som si, že aj on sleduje mňa. A niekedy sa naše pohľady na chvíľu stretli.
Neskôr, keď už všetci hostia dávno spali, sme sa všetci presunuli do baru a usadili sa tam. A ja a môj „kamarát“ Peter sme si sadli vedľa seba.
Vypila som tri vodky.
Sedela som vedľa neho a zrazu padli zábrany a nebála som sa svojho kamaráta chytiť za ruku. Boli to zrejme tými vodkami, hoci nemôžem povedať, že som bola opitá, to zase nie, ja nepijem a keď aj, tak vždy toľko, koľko viem, že bude v mojom prípade v pohode a ja sa ráno prebudím úplne spokojná, fit a bez ujmy na zdraví.
Peter nebol proti. Dokonca mi trochu stisol ruku, čo bolo znamenie, že mu to zrejme nevadí.
Bolo fajn, no už aj neskoro. Premohla ma únava a okrem iného som každé ráno vstávala dosť skoro a to ma ubíjalo.
- Ja si už pôjdem ľahnúť. – oznámila som okoliu.
- Pôjdem ťa odprevadiť. – zareagoval Peter okamžite.
To ma povzbudilo.
Rozlúčila som sa s ostatnými a spolu sme odišli.
Počas cesty dolu schodmi ma únava postupne prešla. Na chodbe, na prízemí, som zastavila.
- Vieš, Martina tu má priateľa a dnes sú spolu v našej izbe, mohla by som dnes prespať u teba? – spýtala som sa a radšej som sa mi pritom nedívala do očí.
- Pýtaš sa ma, akoby to bolo po prvýkrát. Kedykoľvek, je to predsa aj tvoja izba. – povedal mi vľúdne.
Chvíľu sme tam tak stáli a hľadeli si do očí.
Oprela som sa o dvere jednej z izieb a dúfala som, že sa Peter oprie o mňa.
Naše pohľady boli nabité elektrizujúcou sexuálnou energiou, ktorá sa nedala utlmiť a vlastne sme sa o to ani nesnažili.
Pristúpil bližšie ku mne.
Už bol veľmi blízko. A pobozkal ma. Opätovala som mu to a ten jeden dotyk našich pier sa zmenil na vášnivé bozkávanie dvoch milencov, ktorí po sebe túžia tak, ako nikdy predtým.
Všade sa ma dotýkal a ja som horela túžbou po ňom. Hladil mi tvár, vlasy, prsia, šiju...
- Chcem sa s tebou milovať... – oznámila som mu nedočkavo.
- Aj ja s tebou. – zašepkal mi do ucha a cítila som pritom jeho dych.
Celou cestou do jeho izby, ktorá sa nachádza až na konci chodby, sme sa bozkávali a nevnímali nič okolo, len sami seba. V tej chvíli neexistovalo nič iné, len my dvaja a naše túžobné predstavy, čo sa asi bude diať v našej izbe.
Ľahli sme si na posteľ a pomaly pokračovali. Nedočkavo ma vyzliekal a dotýkal sa ma ...
- Idem sa s nimi rozlúčiť a hneď sa vrátim. - uistil ma.
Vstal, pozakrýval ma , pobozkal a s tým, že sa za mnou onedlho vráti, odišiel.
- Už som tu, láska moja. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem. – pošepkal mi, keď sa vrátil. Zrejme si myslel, že už spím, no jeho hlas som vnímala dokonale. Bola som k nemu otočená chrbtom a keď si ľahol ku mne, cítila som jeho nahé telo na tom svojom. Vzrušovalo ma to. No obaja sme boli už unavení. A tak sme si všetko nechali až na ráno.
Nestali sme sa kamarátmi, ktorí sa spolu z času na čas milujú, stali sme sa znovu tým, čím sme jeden pre druhého boli. Milujeme sa a podľa mňa patríme k sebe. Problémy sú v každom vzťahu a správnym východiskom nie je rozchod, ale vzájomná snaha o vysvetlenie si nezhôd.
Komentáre