Bol to deň ako každý obyčajný, ničím sa markantne nelíšil od toho množstva dní, ktorých charakteristické obligátne udalosti spôsobovali, že sa všetky zlievali do jedného a človek mal problém rozoznať, čo sa kedy udialo.
Jediným odtienkom bola skutočnosť, že som mala voľno a tým pádom som bola odpútaná od každodennej práce, ktorá zahŕňala jednotvárne stereotypné činnosti ako roznášanie kanvíc s kávou a nádobiek s horúcim mliekom pomedzi hostí, prikázané násilné, len občas prirodzené usmievanie sa na ľudí, ktorí nechápu pravú podstatu slova servírka a už vôbec nie všeobecnú náplň práce čašníkov, prestieranie stolov pre tých, ktorí sa rozhodli dostaviť sa na raňajky či večeru neskôr či otváranie vybraných druhov cyperských vín pri stole hostí, ktorí tam sedia a uprene na vás hľadia.
Normálny človek, s čo i len trochu triezvym názorom na pobyt pri mori by si myslel, že sa ho rozhodnem využiť nejako duchaplne.
Vybehnúť niekam na výlet, štverať sa po vyprahnutých horách a snažiť sa ignorovať fakt, že mi po červenej tvári stekajú cícerkom kvapôčky potu, trpím akútnym nedostatkom tekutín, v dôsledku čoho mi je na odpadnutie alebo sa celý deň škvariť na pláži, aby mi horúce neúprosné slnko spálilo moju, od mora slanú a navyše aj citlivú pokožku, však bolo pre mňa nanajvýš neprípustné.
A preto pre mňa predstavovalo plnohodnotnejšie využitie dopoludnia poriadne sa vyspať.
Napriek tomu, že som si, ani neviem prečo, možno len tak zo zvyku, nastavila budík, oči som rozlepila a pelešila sa spokojne v príjemne vyhriatej posteli ešte skôr, ako stihol začať vyzváňať.
Prikryla som si odhalené nahé telo a primkla sa k Šimonovi, ktorý sa už naťahoval vedľa mňa.
- Koľko je hodín? – spýtala som sa a usmiala.
- 09.52. – počula som zastretý, mierne zachrípnutý hlas za mojím chrbtom.
V duchu som ďakovala svetu, že mi už znova daroval deň, kedy nemusím nič robiť a nemám žiadne, vôbec žiadne povinnosti.
Slovo víkend som už dávno nepočula a takisto som si už v mysli dosť dobre nedokázala vybaviť, aké je to mať dva dni voľna za sebou.
Horko-ťažko, hoci sa mi nechcelo a ani som nemusela opustiť teplom našich horúcich tiel vyhriatu posteľ, predsa som sa postavila, skontrolovala v zrkadle na náprotivnej stene svoj našuchorený účes a spuchnuté oči.
Večer som si v bare dopriala len tri poháre Baileysu s ľadom, ktorý tak zbožňujem, no ničím neprekonateľná smrtiaca zmes únavy a hladu spôsobila, že moje, zvyčajne celkom bystré zmysly boli viac otupené ako by som bola očakávala. Šimon sa mi preto v rámci srandy smial, že som opitá.
Prvé, čo som mala na mysli bolo, že si zapálim.
Najprv však bolo nevyhnutné kladne vybaviť požiadavky môjho organizmu.
Medzitým, ako som cikala, som dumala a hľadala vhodné prívlastky, ktoré by sa hodili niečej náhodnej, čisto zo zvedavosti myslenej otázke, aké sú požiadavky môjho orgazmu.
Pri mierne zvrátenej neslušnej predstave, ako by sa tváril ten ktorý zvedavý jedinec, keby som sa mu rozhodla benevolentne bez problémov a akýchkoľvek námietok odpovedať, som sa musela pousmiať.
V kúpeľni, ktorej „romantickú atmosféru“ nepochybne dotvárali vŕzgajúce dvere a lacná plastová skrinka upevnená nad umývadlom, tiekla voda, z čoho som bola príjemne prekvapená, pretože to sa na našej ubytovni stávalo už pomaly sviatkom.
Tvár som si ovlažila ľadovou vodou, ktorá nebola pitná a vrátila sa do izby.
Šimon už bol pomerne svieži.
Zakrútila som si celé telo do plachty a vyšli sme na balkón.
Na chvíľu som pocítila sviežosť jarného rána ako v záhrade u nás doma.
More vyžarovalo nezvyčajný jas, ktoré spôsobovali miliardy iskierok slnka odzrkadľujúcich sa na vodnej hladine, ktoré splývali v jednu žiaru.
Kdesi nablízku bolo počuť naliehavý neprestajný zvuk kosačky. Na dvore pod oknami bola na šnúre vyvesená bielizeň. Od severu sa tiahli husté mraky, ktoré podchvíľou prikryli ohnivé slnko. Vánok príjemne pofukoval. Ubytovňa bola tichá, všetci boli v práci.
Nebolo počuť žiadne búchanie dverí, hlasy, ani hudbu ako obyčajne.
Život, akoby utíchol.
Bolo mi krásne.
Z krabičky ľahkých westiek Šimon vytiahol dve a jednu mi podal.
- Vďaka. – povedala som mu.
Usmial sa.
Sklonil si hlavu do môjho lona, nie v sexuálnom zmysle, hoci neviem, čo sa mu v tej chvíli ako film premietalo v mysli.
Užívali sme si pokoj a to, že máme jeden druhého.
- Čo si dáme na raňajky? – aj Šimona aj mňa trápili výčitky, že zabúdal na potreby svojho žalúdka.
- Môžeme si urobiť tú fazuľu v chilli omáčke, čo mi poslali naši. Myslím, že v chladničke sú ešte tri konzervy. – navrhla som.
- Dobre, pôjdem kúpiť čerstvé žemle. – ponúkol sa Šimon.
Prikývla som a bola rada, že mám takého skvelého chlapca.
V hrnci, ktorý stál na sporáku, nebolo možné z jedného hlavného dôvodu nič uvariť.
Keď sme pred dvomi týždňami varili cestoviny v syrovej omáčke, akosi sme ho z neznámych, vlastne privátnych príčin „zabudli“ umyť.
- Najprv by ho asi bolo vhodné umyť. – vyhlásil Šimon rozhodne.
- Asi áno. –
Šimon je skvelý kuchár vo všetkých ohľadoch, dokonca aj v takom, že vždy všetok kuchynský inventár, ktorý použije, si po sebe aj umyje.
Výnimka však potvrdzuje pravidlo a tým bol tento jediný raz.
Raňajky mi padli dobre. Fazuľu so sójovou omáčkou a chlebom som spláchla pomarančovým džúsom a bola som spokojná.
Ďalšie dve hodiny sme strávili ležiac vedľa seba, každý zahĺbený do pútavého deja svojej knihy. Keď som zatvorila knihu na poslednej stránke, bola som znechutená sama zo seba.
Prečo čítam tak rýchlo? Teraz nemám čo čítať.
Šimonovi zostalo desať posledných strán.
- Musím už ísť, láska. Už sú dve a o tretej začínam. –
- Dobre teda. – prikývla som.
Šimon sa obliekol, vzal si zo stola neodmysliteľné cigarety a mobil, podišiel k mojej posteli a sadol si okraj.
- Pospi si, Silvika. – pohladil ma po vlasoch, dal mi bozk na líce a zatvoril dvere zvonka.
- Život je nevyspytateľný, a preto je nádherný. – pousmiala som sa a vnorila sa do astrálneho sveta.
Komentáre