Práca za barovým pultom je miestami beznádejne náročná, plná očakávaní na pozitívne finančné ohodnotenie nášho úsilia, plná prekvapení schovaných kdesi za veľkým sudom vína čakajúcich na naše odhalenie.
Pod pojmom vináreň sa každému z hlbín mozgu vynorí pred očami obraz akéhosi starca s dlhou umastenou bradou ešte od kapustovej zo staničného bufetu s nedofajčenou cigaretou a krígľom piva na stole pred sebou.
Napriek tomu sa táto vináreň niečím veľmi odlišuje.
Ľudí sem ťahá akási abstraktná ruka patriaca príjemnej atmosfére, ktorá tu má svoj domov už od zrodu tohto podniku.
Vysoké regály plné vzorne naukladaných fliaš s vínom v cenách, ktoré sú nám smrteľníkom zatiaľ ďaleko ďaleko vzdialené, a to aj napriek tomu, že ich dennodenne držíme v rukách a dennodenne cítime pri ich otváraní ich prenikavý lahodný buket.
V chladničke spokojne odpočívajú prosciutto šunky viacerých druhov ako i syry podávané k vínku.
Stoly štvorcových tvarov mi pripomínajú rad domov. V každom z nich sa pri sviečkach a kvalitnej Frankovke modrej rosé od Trnovca rozoberá iná téma, v každom z nich býva iná rodina.
V piatok podvečer bolo v denníku podniku na večer nahlásených osem rezervácií. Bolo ticho. Ticho pred búrkou.
Lampáše boli roznesené po stoloch, každý z nich čakal na toho svojho hosťa.
Ortieľ smrti bol už o 19.tej hodine bezpečne a neodvratne podpísaný. Čakalo sa na popravu.
O hodinu neskôr sem už všetci liezli ako mravce. Prišlo to.
Začal sa nepredstaviteľný kolotoč, ktorý nemal konca kraja. A vtedy mi hlavou prebleskla myšlienka, dočerta, my sme nóbl vináreň, nie krčma!
Nekonečné množstvo tvárí, hlasov, farieb a fliaš vín sa zlievalo do jednej masy, tvoriac tak mozaiku hrôzy a možno i strachu z prípadného manka na sklade a teda aj v našich, už aj tak prázdnotou zívajúcich peňaženkách.
Svojho priateľa, bývalého suseda, spolužiaka zo strednej, milenca a okrem toho všetkého i kolegu, som za celý večer takmer nevidela.
Len sem-tam som medzi masou podgurážených ľudí na stotinu sekundy zazrela ruku či nohu, to bol zrejme on.
Na pohár čerstvej ľadovej vody či dokonca cigaretu som ani len nepomyslela. V hlave sa mi automaticky nahadzovali objednávky a vytvárali účty podľa čísel stolov, boli sme ako v delíriu, až som bezmála zabudla i akú značku cigariet fajčím. Marlboro, L&M, Davidoff?
Jediné, čo sme mali so zákazníkmi spoločné, bolo, že početné skupiny chrobákov na terase v nás všetkých vyvolávali dojem, že máme jedného z nich kdesi pod šatami, takže sme sa všetci rovnako neustále ošívali.
Pol hodinu pred záverečnou sa zábava len rozbiehala.
Po šestnástich hodinách na nohách som sa cítila ako bosorka.
Jedna múdra kniha mi povedala, že existuje odvar z rôznych druhov jedovatých bylín, ktorú si bosorky kedysi natierali na chodidlá, aby si ich necítili a dosiahli tak pocit, že lietajú.
Odvtedy je neodmysliteľnou súčasťou každého vyobrazenia bosorky metla ako symbol lietania.
Zábavu miestnym štamgastom neprekazila ani silná búrka sprevádzaná prudkým vetrom, ktorá sa strhla nečakane, len tak z ničoho nič.
Bola to krízová situácia. Všetci štyria čašníci sme na príkaz pani šéfovej mokli na terase ako myši, kým sme všetky stoly, stoličky, podušky a deky nespratali dovnútra a nezložili slnečníky.
Vchod do vinárne bol kompletne zatarasený stoličkami, voda z nás len tak tiekla a ľudia sa bavili ďalej.
Boli prefíkaní. Využili príležitosť, kedy pani šéfová na chvíľu vybehla do vedľajšieho baru a všetko sa nám v priebehu piatich minút začalo vymykať spod kontroly. Diali sa tu, na vináreň, čudné veci, rýchly spád negatívnych udalostí a podnetov spôsobil, že som sa z milej, úslužnej a vždy ochotnej usmiatej servírky zmenila na nepríjemnú harpyu, ktorá bola nútená odháňať od seba opitých drzých a dotieravých hostí a správať sa striktne a bez milosti.
Vynadala som chlapovi, ktorý si dovolil viac, ako bolo pre mňa prípustné.
Keby zákazníci mali úroveň, mali by sme aj my, čašníci. Nie sme v krčme, aby tu vo vnútri fajčili, čo je prísne zakázané, vrieskali a rozbíjali fľaše. Dovidenia.
Spomienka na päťdesiatročného muža, ktorý mi ešte popoludní po zaplatení podal do ruky lístok so svojím číslom a s odkazom, že ak som ešte voľná, mám mu zavolať, ma však pobavila.
Fajčila som vonku, padali na mňa husté kvapky dažďa, tričko som mala prilepené o telo, nevadilo mi už nič.
Za týchto okolností sme museli zavolať šéfke, aby prišla zákazníkov aspoň ako-tak upokojiť a vymedziť im pravidlá. Povedala som jej, čo si myslím. Bola som rozhorčená a nešetrila som nikoho.
Pán v stredných rokoch a tiež stály zákazník, bol síce opitý, no nerobil nám problémy a ešte k tomu hodil predo mňa o sto eur viacej, ako mal s prosbou, aby som sa už na nich nehnevala.
Skupina mladých ľudí, ktorí už nevedeli, čo robia, sa rozhodla vymeniť našu vináreň za iný podnik až o tretej ráno.
Konečne. Pani šéfová je za normálnych okolností príjemná žena. Až na fakt, že sa vôbec nestará o nás, zamestnancov. Neskoré výplaty, chamtivosť za peniazmi, ktorá sa prejavuje tým, že zákazníkom kvôli dvom eurám za espresso s mliekom ešte o štvrtej ráno povie, „áno, samozrejme, máme otvorené, nech sa páči“. My nie sme na baterky. Nie sme ani roboti o režime, zapnúť/vypnúť.
Sme väzni. Väzni v tomto podniku. Mnoho našich spolužiakov si nemôže nájsť robotu. Dnešok nie je vhodný na to, aby sme si povedali, „toto robiť nepôjdem“. Dnes si to nemôžeme dovoliť.
Chcem si kúpiť auto, konečne vydať knihu a ísť niekam na dovolenku.
Lepšiu prácu za lepší plat nenájdeme. Môžeme byť spokojní.
Naša zlatá pani šéfová. Dala nám prácu, aj keď nás nešetrí, aj keď sú jej naše potreby celkom ukradnuté. Naša zlatá pani šéfová.
Mali by sme obsluhovať v pásikavej uniforme.
Ale ja vyštudujem školu a raz budem sedieť pri stole, popíjať vínko a rozkazovať zamestnancom.
Viem, že aj ja v živote dosiahnem veľa, lebo veľa chcem dosiahnuť.
Komentáre