Už dlhšiu dobu ma irituje skutočnosť, že mám tvár ako dieťa. Som predsa dospelá žena a ľudské tvory ženského pohlavia v mojom veku vyzerajú oveľa ženskejšie a oveľa viac sexi.
Slovo žena má byť spojené s vkusom, príťažlivou eleganciou a zvodnosťou.
Nielenže mi v trafike odmietajú predať cigarety, no ani starší muži, ktorí ma priťahujú, o mňa nejavia záujem z čisto prozaického dôvodu, ktorým je to, že vyzerám ako hlúpa a neskúsená 16-ka.
Neviem, ako to zmeniť, moje jemné črty tváre zrejme vždy zostanú takými, aké sú.
Pravidelne sa snažím kompenzovať svoju vizáž aspoň mejkapom, no ten iba zvýrazní moje veľké oči, dlhé riasy a červené pery.
Každý ma volá bábika.
Je to však pre mňa poklona i urážka zároveň.
Dlhé vlasy, dlhé riasy, veľké oči, jednoducho bábika. Potupné.
Najkrajšie bábiky sú predsa z porcelánu, sú chladné a nemajú srdce. A to mám byť ja? Spadnúť zo schodov a roztrieštiť sa na márne kúsky? Nechať so sebou zaobchádzať, ako sa komu zachce? To je absolútne neprípustné.
Musím však uznať, že svojou chladnosťou sa po tom, čo ma opustil priateľ, na bábiku veľmi podobám. Moja pokožka je horúca, no srdce a celé vnútro, akoby zamrzlo.
Čo sa týka mužov, zatiaľ som nemala šťastie. A to nehovorím o láske medzi mužom a ženou.
Hovorím napríklad o rodičovskej láske, hovorím o vzťahu medzi kamarátmi, jednoducho všeobecne.
Kvôli príkladu nemusím zachádzať ďaleko.
Stačí mi nazrieť do minulosti. Ktovie akou záhadou, keď sa naši rozvádzali, mala som len dva aj pol roka, ale do detailov si pamätám ich hádky a bitky, ktoré boli na dennom poriadku a ktoré boli predzvesťou maminej žiadosti o rozvod.
Ťažko hovoriť o jednom zo svojich rodičov v zlom. Ťažko predstaviť si, že ten človek, ktorého ako dcéra alebo syn, milujete nadovšetko, sa k vám obráti chrbtom.
Nie je to nikoho chyba, možno to tak jednoducho má byť.
Každopádne, čo sa týka rodinnej idylky, v tomto smere som nikdy nemala dobrý príklad, a preto som v otázke výberu priateľa či partnera veľmi opatrná a obozretná.
Obozretnosť niekedy ale nestačí.
Niekto prejde okolo vás na ulici alebo sedí pri vedľajšom stole v kaviarni a odrazu si všimnete jeden druhého. A na ničom už nezáleží. Len na tom, že náš reálny pohľad na svet je viac ako skreslený a klamlivý.
Môj prvý priateľ by mi na začiatku bol dal všetko, vlastne aj dal. No a potom prišla facka ako prebudenie z trápneho sna.
Jeho alkoholické excesy, ktoré spôsobili, že sa z milujúceho priateľa zmenil na agresívneho hulváta. Keď to však všetko prišlo až tak ďaleko, že som sa ho začala báť, definitívne som sa vzdala krásnej myšlienky, o ktorej som si dovtedy myslela, že je reálna.
Môj druhý trvalý vzťah sa tiež skončil a to len prednedávnom, myslím, že už je tomu mesiac.
Naopak, na tohto človeka nemôžem povedať ani jedného zlého slova.
Bol sympatický, inteligentný a musím povedať, že spĺňal všetky moje predstavy o ideálnom partnerovi.
Bol chápavý, nežný a tolerantný. Bol jednoducho výnimočný.
Zaujímavé je, že človek si začne všetko vážiť až po tom, keď o to príde.
Jednoducho ma prestal ľúbiť. A lásku človeku nemožno len tak nanútiť.
Toto všetko ma posilnilo, no zároveň zbavilo predstavy o spoločnej budúcnosti s nejakým človekom.
Prastará mama sa ma ako typická stará škola neustále vypytuje, kedy už bude svadba a nesmierne sa na ňu teší. Chce, aby to bolo čo najskôr, pretože má už 90 rokov a chce sa jej dožiť. Podľa nej vyzerám ako bábika na torte a rozhodne by sa mi hodili svadobné šaty. Vždy ju však nekompromisne musím sklamať.
Niečo sa vo mne zlomilo.
Mám pocit, že nikdy nenájdem niekoho, kto by ma ľúbil a nikdy neprestal. A nemám chuť ani hľadať. Človek dá do vzťahu všetko, neustále sa prispôsobuje, prijíma kompromisy a aj tak to vždy skončí na mŕtvom bode.
Nechcem sa nikdy vydať, nechcem sa už nikomu prispôsobovať, chcem žiť podľa seba. Budem mať istotu, že ma nikto nikdy nesklame.
Pretože som sklamaná zo života a z jeho úderov pod pás. Tie však vždy boli a budú.
Vlastne áno, možno oddnes budem bábikou. Chladnou, krehkou a bez srdca.
Komentáre