Hoci vonku lialo ako z krhly, v pondelok dopoludnia bol jeden z podnikov umiestnených v centre plný kávychtivých ranných vtáčat v podobe mladých rodiniek s deťmi a osamelých jedincov s novinami v rukách.
Po rajóne sme len tak lietali, pot mi tiekol po čele, nemala som čas ani odbehnúť si na toaletu. Svoju úlohu za barom som sa snažila plniť bezchybne a najrýchlejšie, ako sa dalo, pretože bolo v mojom záujme a v záujme celého podniku, aby zákazníci boli spokojní.
Hoci mal Šimon v tento deň voľno a veľmi mi chýbal, na lásku som nemala čas ani pomyslieť.
Všetci čašníci sme tvorili dokonalý tím, ktorého každý jeden člen sa snažil o to isté. O príjemnú atmosféru, dokonale zohratú obsluhu a teda i celkovú spokojnosť zákazníkov, ktorá zaručuje, že sem nabudúce zavítajú znova.
Som zvyknutá pracovať medzi ľuďmi.
Celých päť rokov som v škole bola nútená čítať knihy a písať dlhočizné práce na tému, náš hosť, náš pán.
Na každú prax v hociktorej z prevádzok, ktoré som navštívila s cieľom nadobudnúť skúsenosti vo svojej budúcej profesii, ma nútili usmievať sa na hostí, byť milou a úslužnou a správať sa pokorne a s úctou. Takmer sa mi táto práca zhnusila, dlhú dobu som zvádzala sama so sebou vnútorný boj. Moje vnútro kričalo od hnevu, nechcem byť predsa celý život servírkou, ktorá obskakuje zákazníkov, chcem znamenať niečo viacej!
Začiatky sú ťažké v každom smere, nevynímajúc povolanie a kariéru.
Dnes, keď mi príde zákazník, nemusím sa pretvarovať. Usmiať sa na neho, zdvorilo ho osloviť a kladne vybaviť jeho objednávku, nech je akokoľvek náročná, je pre mňa samozrejmosťou.
Akosi to zostalo vo mne. Práca čašníka človeka naučí pokore, dnes to už viem.
Nič nedostaneme zadarmo, za všetkým je tvrdá drina. A preto si všetko ovocie, ktoré mám z tejto práce, nadovšetko vážim. Každý človek potrebuje zistiť, čo je to tvrdá práca. Ja to už mám za sebou a musím uznať, že ma to zmenilo.
Hoci som behala po rajóne a nemala čas všímať si, kto kde sedí a kto má čo oblečené, nemohla som si nevšimnúť elegantnú starú dámu oblečenú v ružových šatočkách s upravenými vlasmi a starého pána s paličkou v ruke, ktorí sedeli na stole číslo tri a držali sa za ruky. Na chvíľu som sa zastavila a pousmiala sa.
„Títo ľudia spolu určite prežili celý život...“pomyslela som si. „Keby sme aj my so Šimonom spolu zostarli...“
Nedostatočný prísun primárnych ľudských potrieb, ako sú tekutiny a strava, spôsobil, že mi v priebehu piatich minút prišlo nevoľno.
Stála som za barom a snažila sa udržať na nohách, ktoré ma však neposlúchali. Točila sa mi hlava, bolo mi na odpadnutie.
V tej chvíli zvuk zvončeka na dverách ohlásil príchod nového zákazníka.
Voda mu stekala z dlhých vlasov, bundu mal premočenú, v ruke držal igelitku.
Bol to Šimon.
„Panebože, čo tu robíš v takomto počasí?“ spýtala som sa nechápavo.
„Priniesol som ti niečo, čo máš rada.“ Povedal tajomne a položil predo mňa igelitku, z ktorej sa šírila vôňa, ktorú dokonale poznám.
„Priniesol som ti čínu, to, čo máš najradšej, aby si mi tu neodpadla od hladu. Ako sa tak na teba pozerám, tuším idem včas.“ poznamenal vtipne.
„Tak, toto je láska.“ Pomyslela som si v duchu a objala svojho priateľa.
Komentáre