Netušila som, kto je, ani odkiaľ je. Keď som ho po prvý raz videla, neverila som, že je to on. Je profesionál v odvetví, ktoré živí jeho a vlastne aj nás všetkých, jeho deti.
Stará sa o nás ako otec a my sa staráme o neho. Sme rodina. Poznám krásu práce a raj blaha a pokoja. Vďaka nemu. Vďaka môjmu novému šéfovi.
Po svojej poslednej práci v noblesnom podniku vo svojom rodnom meste som sa cítila ako vycvičené vyhladované zviera. Režim bol drsný a neľudský. A toto všetko vždy zariaďoval len jeden človek. Moja šéfka. Ona nie je profesionálka. Pekne povedané, laik. Zlomyseľnosť sa nikdy nenachádzala v rebríčku mojich vlastností, ale po tom všetkom už nemám zľutovania.
Už od svojich pätnástich rokov som zvyknutá makať a svoju prácu si vždy odvediem najlepšie ako viem. Vďaka svojmu snu, ktorý chcem, aby už nebol len snom, pracujem od rána dlho do noci a som šťastná. Tak to má byť. Človek musí začať makať, aby pochopil, akú cenu má ľudské úsilie a celý život vôbec. Aby nezabudol na pokoru. Mňa práca servírky naučila pokore a hlavne pocitu, že si vážim to, čo mám.
Ale toto?
Odvšadiaľ som počula vety, „to máš tak v každej práci“, ale tomu som neuverila ani na okamih a dnes viem, že moja nedôvera voči pesimistom tohto typu bola opodstatnená a nevyšla nazmar. Dnes som tam, kde som, tu.
Rozhodla som sa vydať do sveta, do neznámeho mesta, do neznámeho domu, medzi neznámych ľudí.
Na skúšobnú smenu som sa dostala z vlastnej iniciatívy, šéf mi cez telefón oznámil, že sa mi to možno neoplatí cestovať tak ďaleko z domu. Ja som mu odpovedala, že oplatí a tak, keď nastal predvečer dohodnutého termínu, pobalila som si pár nutne potrebných vecí na prežitie a vydala sa smerom na západ.
Prvý deň som nikoho nepoznala, s nikým som sa nerozprávala, mala som chaos čo sa týka práce a nadávala som sama sebe, načo som sem vôbec šla. A navyše, bolo mi absolútne jasné, že keď ma šéf zavolá, po tom, čo ma videl robiť, pošle ma domov s tým, že nestihnem povedať ani „dovidenia.“ Ktovie prečo, veď to nebola jediná práca, ktorú som mala k dispozícii, bolo ich viacej, no bola som z toho zdrvená. Už dopoludnia som napísala kamarátovi, že chcem ísť domov a že sa mi to tu nepáči.
Odpísal mi ale dá sa skôr povedať, odpísal ma.
Celý život je boj a zároveň hra o víťazstvo. „A ja chcem predsa zvíťaziť a prežiť!“pomyslela som si, keď ma prešiel počiatočný hnev zo zlyhania a z toho, že si to o mne myslí aj kamarát.
„Silvia, šéf vás volá. Máte ísť za ním, čaká vás v kancelárii.“začula som.
So sklonenou hlavou a s búšiacim srdcom som sa dotackala do kancelárie a usadila sa na stoličke oproti nemu.
„Silvia...“
Na chvíľu zostalo ticho a mňa napadlo, že to je zrejme zlé znamenie, prvé čo ma napadlo, bolo spýtať sa, „áno?“
„Tu v kancelárii mám kamery a videl som, ako pracujete.“
A znova bolo ticho. Tak, aký bol on flegmatik, tak som ja bola nervózna, „panebože, nech už niečo povie!“
Povedal.
„Ako sa vám to pozdáva?“ zaujímalo ho.
Nevedela som, čo mám povedať. Napriek tomu, že som ešte stále podvedome bola rozhodnutá, že chcem ísť domov, nechcela som, aby ma tam poslal.
„Viete, nemôžem vám povedať svoj názor, bola som tu len necelé štyri hodiny.“ Odpovedala som diplomaticky a chaoticky zároveň.
„Ja viem, to je mi jasné. No, ja vám môžem povedať, že podľa toho, ako ste prišli upravená, oblečená a aj ako ste pracovali, vás beriem. Môžete nastúpiť aj hneď zajtra.“
Moje srdce jasalo radosťou, aj keď som sa navonok za každú cenu snažila pôsobiť pokojne a vyrovnane.
„Vy ste ešte zamestnaná?“
„Áno, ale už odtiaľ odchádzam.“
„Chcete tu pracovať?“ spýtal sa ma na rovinu.
„Mohla by som si to rozmyslieť?“
„Ale áno, samozrejme, bol by som rád, keby ste mi do dvoch dní dali vedieť.“
„Isteže, ozvem sa vám.“
Odpoveď na jeho otázku som poznala hneď na druhý deň. Možno sa končí obdobie strávené s mojou šéfkou za pätami a jej neustáleho ponižovania.
„Tak, čo? Rozmýšľali ste o tom?“ spýtal sa ma na druhý deň, keď som ho prekvapila v kancelárii.
„Áno, dokonca som sa už aj rozhodla.“ oznámila som mu víťazoslávne.
„A...ako ste sa rozhodli?“ zaujímalo ho a mala som dojem, že má strach, že odpoviem, „nie.“
„Rozhodla som sa, že určite áno.“ povedala som s úsmevom.
„Naozaj? No tak to som veľmi rád.“ Povedal spokojne.
„Potrebovala by som ísť ešte aspoň na týždeň domov, vybaviť veci potrebné k tomu, aby som mohla odísť z Nitry a začať žiť v Trenčíne.“
„Ale áno, samozrejme, nie je problém.“
„Ty by si nemala pracovať s ľuďmi, nevieš sa k nim správať a na prácu servírky sa vôbec nehodíš.“ Povedala mi už bývalá šéfka, keď som odchádzala. A ja som sa len pousmiala.
V tomto podniku som nemala žiadnu motiváciu.
A odvtedy som začala nový život niekde celkom inde a v úplne inej práci.
A dnes mi robí radosť pracovať pre takého váženého a sčítaného človeka a hlavne odborníka v tomto odvetví.
Som šťastná, že môžem pracovať pre ľudí, že je tu skvelý kolektív a hlavne, že sme tím vrátane nášho šéfa. Každý problém sa zrazu dá vyriešiť bez kriku. A nikto mi nestojí za chrbtom a neponižuje ma.
Zrazu je všetko krásne a ja som spokojná. Toto je moja cesta. Po tejto ceste sa chcem dostať k svojmu cieľu. A za každú cenu sa tam dostanem.
Komentáre