Hory a more...
Ako keď si predstavím deň a noc spolu,
krásne no nemožné zároveň,
ďaleké stratené dni...kam sa podeli?
Zlatým písmom vyryté v mojej mysli
navždy sa zachovali.
Tiché tóny klavíra...dotyk ruky do ticha,
nástup na ples života sa dámy a páni práve začína...
V dlhých šatách stojím a dúfam...obstojím,
na ostatných tvárach očakávanie z možného sklamania
a túžba zvíťaziť.
Kto to vie? kto tomu rozumie?
Klavír hrá mi do tichého čakania,
čo s nami bude?
Toľko krásnych dní, zmenili sa na spomienky,
ako obloha sčernieva a vládne noc,
navždy…
Kedysi pásky so starými piesňami,
ako dieťa...
A po prvý raz na snehu,
dýchajúc hory a pocit slobody…
Milujem život, milujem svet,
milujem hory dní a more času, ktoré sme si rozbalili
pod svietiacim stromčekom.
Komentáre