Sme šialenci. Dvaja rovnakí šialenci, ktorí nevedia, čo chcú. Raz toto, inokedy tamto, no ani pri jednom z týchto statusov nie sú ich chúťky ukojené. Šimonove a moje.
Raz ho ľúbim, inokedy vraj nie, raz ma ľúbi, inokedy cíti iba vášeň.
Zvláštne, akí sme my, mladí ľudia, neokrôchaní a rozmaznaní. Ako malé deti, keď nedostanú hračku, ktorú uvidia vo výklade.
Cítim sa hlúpo. Nevyzerám zle, mám dlhé vlasy, vraj krásne veľké oči a postavu vážiacu
Šimon?
Myslím, že dostatočne stručné a výstižné bude, ak poviem, že v dnešnej dobe je ťažké nájsť človeka, ako je on.
Má svoju hlavu, hoci niekedy je rovnako, ako ja, zmätený a roztržitý. Je citlivý a vnímavý. Žiadny človek, ktorý sa obrátil na Šimona so žiadosťou o pomoc, neodišiel bez toho, aby sa mu jej nedostalo.
Je nežný a ohľaduplný. A navyše, je to romantik.
Jednoducho ho zbožňujem, i so všetkými jeho chybami. Postupom času som sa naučila, že náš vzťah a vlastne i celý svet nie je len čierny a len biely.
Je koniec. Ale to už bolo mnohokrát. A potom sme obaja, nahí a spotení, ležali po premilovanej noci vedľa seba. A to bolo súčasťou nového začiatku. Len v toto jedno úpenlivo dúfam.
Izba je bledozelená s modrým kobercom príjemným na dotyk smradľavých bosých nôh. Zariadenie je postačujúce pre pokojné a harmonické nažívanie dvoch mladých bláznivých ľudí. Mňa a Jura.
Nasťahovala som sa mu do izby a obsadila snáď 90% úložného priestoru pre šatstvo, kozmetiku, knihy a ostatné nevyhnutné záležitosti. No čo? Som predsa žena a nie som tu na dovolenke na dva týždne. Presťahovala som sa sem.
Trenčín predsa nie je ďaleko, no predsa, keď som sa lúčila s Nitrou, prišlo mi to ľúto. Moja rodina si ma vraj ani neužije, keď som stále preč, dopočula som sa. A Šimon? Dlho sme stáli v spoločnom objatí a hľadali slová. Ktovie, kedy sa mi najbližšie podarí dostať domov.
Je v povahe človeka, že má podvedome strach z nových neznámych vecí. V tomto smere nie som výnimkou.
Reštaurácia je noblesná a na úrovni. A opačná strana mince? Tú musím odhaliť sama. Nová práca, noví kolegovia, noví ľudia, nové neznáme mesto, nové bývanie. Nenávidím slovo nový.
Starká ma hneď v prvý deň príjemne prekvapila. Mne navliekla ružové obliečky do postele a Jurovi zase modré. Roztomilé.
Majitelia domčeka mimo mesta sú priateľskí a usmievaví, dvaja dôchodcovia, ktorí väčšinu svojho času trávia za domom v záhradke, kŕmia sliepky a prasatá.
Sem-tam vidím mačku. Ráno kikiríka kohút.
Prvé ráno môjho nového života tu, v Trenčíne, bolo svojím spôsobom pokojné a idylické.
Keď som sa prebudila v teplej posteli, Juro bol už preč. Celý deň bude v škole.
Posadila som sa na okraj postele a nohy spustila dolu. Vlasy som mala strapaté a bolela ma hlava.
Vonku svietilo slnko, na stromoch hrali teplé farby. Farby jesene.
Zjedla som sušienku, ktorú mi kúpila mama a obliekla si domáce oblečenie čiernej farby. Boli ním obyčajné čierne tepláky a tričko.
Z krabičky som vytiahla jednu cigaretu a zišla dolu po schodoch, von, do záhrady.
Jeseň je prekrásna. Vysoký les na opačnej strane cesty, oproti radu domčekov so záhradkami a domácimi zvieratkami, bol farebný. Vzduch bol čerstvý ako chlieb práve vytiahnutý z pece.
Pripadalo mi to unikátne. Všade bolo ticho, len jednotliví obyvatelia domov už vzadu, každý vo svojej záhrade, kŕmili zvieratá, od ktorých sa očakávalo, že ich majiteľom vrátia náklady na zrno a otruby i s dvestokilovým úrokom.
„A možno mi tu bude i fajn.“ – zamrmlala som si popod nos.
V utorok večer, keď som sem pricestovala i s dvomi veľkými kuframi, som sa hneď po vybalení usadila k nočnému stolíku a začala si robiť finančný rozpočet na tento mesiac, kým v novej práci dostanem prvú výplatu.
Mám peniaze z predošlej práce, ktoré som si mesačne šetrila. Bola to pekná čiastka a plánovala som za to konečne splniť svoj celoživotný sen. No nepodarilo sa. Dokonca ani auto si nemôžem kúpiť a postupne, ako suma, ktorú som mala ušetrenú každý mesiac narastala a narastala a ja som bola čoraz bližšie k svojmu cieľu, tešila som sa ako malé dieťa. Bohužiaľ, nejde všetko naraz.
Skutočnosť, že som v predošlej práci kvôli príšerným a neľudským pracovným podmienkam dala výpoveď, narušil sa reťazec mojej finančnej nezávislosti. A preto som bola nútená začať s rozpočtom.
Znovu na nule. Všetko pekne od začiatku. Tento mesiac musím nejako vyžiť.
Nevadí. Aj tak viem, že skôr či neskôr vlastnou, jedine vlastnou prácou, dosiahnem všetko, po čom túžim. Keď takto hovorím, pripadám si ako dáky sebec, ktorý myslí len na seba a pritom to vôbec nie je pravda.
Rada by som sa tak, ako každý večer, zababúšila do perín a trúchlila za tým, čo nemôžem mať, za ním...ale v tomto svete sa musíme obracať a pokiaľ si niečo neurobíme sami, tak to nebudeme mať, takže za vhodnejšie pokladám na chvíľu odložiť smútok a pracovať...a plánovať...a finálne, zrealizovať svoje sny.
Bolo pol jedenástej dopoludnia, keď som sa rozhodla, že si ešte na chvíľočku poležím v posteli po rannej cigaretke, ktorá mi mimochodom celkom zapasovala.
A zrazu, do toho božského ticha, kde mám od všetkého a od všetkých svätý pokoj a kľud, mi zazvonil mobil.
Bol to môj nový šéf. Nečakaná spŕška informácií a jeho náhle ukončenie telefonátu mi v hlave spôsobili akútny zmätok, ktorý bolo treba napraviť.
Bola streda a nastúpiť som mala až vo štvrtok na rannú smenu.
Kým môj nadriadený autom blúdil k odľahlej štvrti mesta, kde bývam, ja som šprintom bežala do kúpeľne a snažila sa zo seba urobiť človeka.
Pocit, že som bola v stredu jeho jedinou záchranou a že som mu bez problémov pomohla, mi však zvyšoval môj pocit sebavedomia a zadosťučinenia, takže som bola spokojná.
Celou cestou mi rozprával o tom, aký je rád, že som prijala jeho ponuku práce a že mi je vďačný, že som bola ochotná prísť a pomôcť počas obedov, vtedy, kedy je v reštaurácii najviac práce.
Tentoraz boli na smene dvaja mladíci. Hneď, ako som vstúpila do dverí, všimla som si jedného z nich. Ktovie prečo, veď som sklamaná a ani prinajmenšom nehľadám žiadny vzťah.
Bol mi sympatický. Výzor ma nikdy veľmi nezaujíma, no aj ten bol príjemný a spoločenský.
Pracovalo sa mi dobre.
Moji kolegovia vniesli do množstva práce a chaosu pohodu a neviazanosť.
Dostala som na ruku 15 eur a mohla som ísť domov.
V supermarkete oproti reštaurácii prišlo k naplneniu prvého bodu môjho finančného rozpočtu a tým bolo niekoľko nevyhnutných potravín k tomu, aby som nehladovala a vydržali mi aspoň týždeň.
Domov som prišla okolo štvrtej popoludní.
Ujco išiel na pivo a starká sa so mnou, keď sme sa náhodou stretli v kuchyni, veľmi rada zoznámila. Dala som jej peniaze za ubytovanie, hoci som to plánovala až na neskôr. Zdalo sa mi, že to trochu prelomilo ľady.
Všimla som si, že sa chystá do záhrady, tak som sa k nej pridala. Nebola proti, tešila sa, že sa nájde niekto taký mladý a pritom taký trpezlivý ochotne počúvať celý jej životopis a rozprávanie o tom, čo dá jesť prasaťu a sliepkam.
Ponúkla som sa, že jej pomôžem, keďže ma nepoznala a chcela som, ako každý obyčajný človek, urobiť dobrý dojem, no odmietla. Vraj si mám sadnúť na stoličku a oddychovať.
Z prasaťa som videla len rypák, ale to mi stačilo. Pri jedle vydávalo rovnaké zvuky ako ja, keď som šialene hladná a obedujem.
Na hodinách som si všimla čas 16.05, takže som sa pomaličky pobrala hore do izby. Slnko zapadlo. Krásny jesenný deň bol za mnou.
V izbe som si zapla notebook, že idem pokračovať v tom, čo som nestihla dokončiť a z balíčka vytiahla tri sladké žuvačky, ktoré som si naraz napchala do úst.
Medzitým som ešte zišla dolu a zamierila na toaletu.
„Silvinka, zlatko, máš chvíľočku čas?“ zastavila ma, keď som držala kľučku dverí kúpeľne. Stála tam v ružovej fertuške a teniskách s vyondolovanými vlasmi a úsmevom na tvári, nedokázala som jej povedať, že ten čas nemám.
„Ale áno, samozrejme, potrebujete pomôcť?“
„Nie, nie, len som ťa chcela vziať na prechádzku na Kyselku. A idem susedovi vrátiť nože, čo nám požičal, keď sme rezali kapustu.“
Kyselka bola pramenitá voda vyvierajúca neďaleko domčeka, do ktorého som sa nasťahovala.
„Ale áno, prečo nie?“ súhlasila som. „Idem sa hore obliecť, hneď som tu.“
„Ozaj, zlatko a nie si hladná?“
„Nie, vďaka, pred chvíľou som jedla.“
Pravda bola, že ma pochytil hlad. Zaliala som si sáčkovú polievku, ale musím povedať, že by som si oveľa radšej pochutila na jej zemiakovej kyslej polievke. Ale ja som jej platila len za ubytovanie, za vodu a elektrinu, nie za to, aby mi dávala jesť.
Počas prechádzky som si uvedomila, že toto, na prvý pohľad, veľmi jednoduché miesto, pripomínajúce malebnú dedinku, je hlavne teraz, na jeseň, a určite aj na jar a v zime, ideálnym miestom pre krásne fotky. Rada fotím všetko, čo pre bežného človeka bez fantázie nič neznamená. I keď sú hlavným objektom, ktorý pri fotení preferujem, lode, nielen nové, ale i hocijaké staré člnky, plachetnice či hrdzavé koráby, toto miesto ma jednoducho uchvátilo.
Zamilovala som sa do jesene. Zbožňujem ju. Je prekrásna.
V priebehu polhodiny, čo sme sa prechádzali, som stihla byť predstavená všetkým susedom a známym, ktorých sme stretli na ulici alebo sme zazreli, ako si utierajú pot z čela spoza svojej záhradky. Ale musím uznať, že táto nová skúsenosť, hoci som len na začiatku, do môjho vnútra vniesla pokoj, harmóniu a pohodu.
Vrátil sa už aj Juro. Písal si seminárnu prácu a ja som si čítala knihu. Vôbec jeden druhému nelezieme na nervy ani si nezavadziame. Som rada.
Komentáre