Komorná atmosféra, pár miestnych obyvateľov pri káve a cigaretke, teplé svetlo sviečok, kde-tu cvengot strieborných lyžičiek starostlivo miešajúcich kávu za účelom roztopenia sa cukru v šálke a sladkastej chuti, ezoterická hudba pripomínajúca indiánske tance okolo ohňa.
Malá nočná kaviareň pre milovníkov umenia a filozofické duše. Kaviareň pre mňa.
Na znak úcty som si objednala ich národný nápoj. Od môjho stola v nenápadnom rohu kaviarne sa neozýval cvengot lyžičky. Môj jazyk pocítil sladkohorkastú chuť ľadového Frapé.
V hlave som mala zmätok. Moje myšlienky postupne nabúravali moje doterajšie presvedčenie o tom, že rozhodnosť určite patrí k do zoznamu mojich silných stránok a to ma privádzalo do šialenstva.
Nemám rada životné situácie, kedy sa človek musí rozhodnúť medzi dvomi možnosťami a nevie, ktorá je tá správna. Bohužiaľ, ktovie prečo, doposiaľ som si vždy zvolila tú zložitejšiu cestu. Pozor, zasa som nepovedala, že tá jednoduchšia je vždy tá lepšia.
Práce na tomto ostrove ďaleko od mojej milovanej rodnej krajiny, rodiny a priateľov mám už akurát dosť.
Pol roka. Je to biedne. A po náročnej práci ma čaká len zúfalý byt v najschátralejšej budove, s mnohopočetným hmyzom, ľadovou vodou v sprche a škárou pod dverami.
Lákala ma myšlienka nastúpiť so Šimonom do lietadla a o pár hodín sa doma objímať so svojimi blízkymi a konečne sa zaradiť do bežného života. Predstavuje obligátne, no pre nás v tej chvíli utopické úžasné činnosti ako namiesto nikdy nekončiacich horúčav pocítiť dážď, spať v normálnej posteli alebo jesť chutné jedlo, ktoré mi navarí stará mama...
Viem, že peniaze sa tomuto všetkému rozhodne nevyrovnajú, no na druhej strane ma vábi myšlienka vysokého zárobku ak dodržím všetky podmienky zmluvy a vydržím tu do októbra a tým vlastne aj schopnosť akej-takej nezávislosti.
Včera v noci som, ako vždy uťahaná a s plnými rukami tašiek, držiac sa za ruku so Šimonom, ktorý na mňa čakal pred hotelom a mal mimochodom tiež plné ruky, aby mi pomohol, kráčala dolu ulicou, pomyslenie na to, aký „apartmán“ ma tam čaká, ma ani trochu netešilo.
Medzitým, ako sme potme kráčali hore schodmi na tretie poschodie, telefonovala mi mama.
- Nič nové, mami, všetko po starom. – zaznela z mojich úst obligátna strohá odpoveď na maminu zvyčajnú otázku, -ako v práci, zlatko? –
- Dobre, tak sa teda maj pekne, zajtra ti ešte zavolám. – lúčila sa so mnou pomaly.
Automaticky som zamierila k dverám vedúcim do mojej izby. Boli zamknuté.
- Poď tadiaľto. – chytil ma Šimon za ruku a ťahal ma druhou stranou cez balkón.
- Dobre. Ahoj, mami. - stihla som povedať a len čo som stlačila červené tlačidlo, čím som ukončila hovor, takmer mi do očí vhŕkli slzy.
Slovo romantika pre mňa znamená možno niečo iné, napríklad sedieť naobliekaná v horách kdesi pri jazere, sledovať, ako sa vrcholky stromov hýbu v ľadovom vetre a zbierať šišky, ale čo ma bude čakať v mojej ponurej, zvyčajne prachom zapadnutej izbe, by ma vôbec nebolo napadlo.
V šírej tme všade svietili sviečky, ktorých svetlo vrhalo na stenu neobyčajné, sem-tam sa mihajúce tiene, na stole položená fľaša kvalitného vína s dvomi pohármi a vedľa nich darček.
Objala som Šimona a odhalila som jeho druhú stránku. Je to romantik.
Bola som dojatá. Sedeli sme na posteli, pili víno, len tak sa rozprávali a neskôr sme omámení sladkastou zato zradnou chuťou vína zaspali jeden druhému v náručí.
- Účet, prosím. – kývla som rukou na servírku a jedným dúškom dopila Frapé.
Vydržím tu do konca. Budem bojovať. A keď prídem domov, možno už bude aj pršať.
Koniec koncov, moja biedna izba nevyzerá až tak zle, keď je osvetlená sviečkami, Šimon je pri mne a drží ma za ruku.
Zaplatila som a vedela som jedno. Že ma už znovu zachránil.
Komentáre