Vonku je zamračené, cítiť už jesenný vzduch.
Zbožňujem jeseň. Vôňu starého lístia, ktoré opadáva.
Hľadím z okna na strechy domov, pod ktorými sa tiež možno trápia ľudia. Ja viem, nie som sama.
No akokoľvek chcem zabudnúť, ty sa mi vysmievaš a s mojou láskou sa zahrávaš.
Tvoje vety boli ostré tŕne, ktoré sa zabodli do môjho krehkého tela a ak ich vytiahnem, vykrvácam. Niet na výber.
Po tvojich slovách sa všetko zmenilo, všetko krásne.
Považuješ ma za niečo nevyzreté, len za akési mača. Je mi to jasné.
Bolí ma to, nechutí mi jesť, len z krabičky jeden po druhom vyťahujem cukríky a počítam ich.
Vonku je dnes nádherne, hrajú teplé farby.
A opadané staré lístie šuchoce pod mojimi krokmi.
Toto som netušila, bola som dieťa, ešte pred pár rokmi.
Ale poznám vetu, život ide ďalej, a tak sa snažím pozbierať úlomky svojich síl a kráčať ďalej po tej pustej ceste životom.
Komentáre