Život je preto taký sladký, že sa v ňom nič nevráti...

 
Emily Dickinsonová

1/     Takmer dokonalý plán  

Začiatok je vždy najkrajší...povedal mi jeden mladý muž. Nič nevidíš, nič nevnímaš a  všetko je, ako má byť.

Lenže sme tu preto, aby sme žili v pavučine, ktorá nikde nekončí. Aby sme sa zamotávali, uväznení plakali a zúfali, snažili sa dostať von, či niektorí z nás to vzdali a márne čakali i na ten najmenší zázrak, ktorý aj tak nepríde. 

Sedela som na zemi, na ukradnutej podšálke, ktorá nám slúžila ako popolník, doháral siedmy ohorok ľahkej marlborky. Pila som pivo a voľne nechávala plynúť svoje myšlienky.

Po zdrvujúcom sklamaní, ktorému bolo nevyhnutné stáť tvárou v tvár a ktoré po prehratom boji krôčik po krôčiku pomaličky prebolievalo, dala som nadpis ďalšej kapitole môjho, doposiaľ krátkeho mladého života.

Prvý deň v úlohe jedného z členov personálu hotela bol nezvyčajný a plný otázok o zmysle môjho života.

Bola som v domnienke, že už poznám kompletný personál hotela, no človek sa mnohokrát v živote zmýli. Niekedy ide o podstatné veci a niekedy, naopak, o banálne záležitosti.

Napriek tomu ťažko povedať, či toto bolo dôležité alebo skôr bezvýznamné.

Po prvý raz to bolo v kuchyni. Pozdravila som ho? Ani vlastne neviem, zdá sa mi, že nie. Nehľadela som mu do očí, len som ho letmo prebehla pohľadom a aj naďalej vynášala jedlá a usmievala sa na hostí, ktorí mi v ten večer boli pridelení.

Napadlo ma, podobný mojej stratenej láske Petrovi, hoci čo sa týkalo výzoru, nemal s ním absolútne nič spoločné a to ma miatlo. Premýšľala som nad tým, prečo mi ho tak veľmi pripomína.

Značnú časť popoludnia sme spolu s Tinou v modrej veste a čiernej sukni strávili „na koberci“ u vedúcej, oboznamovali sa so striktnými pravidlami práce v hoteli a po teoretickej stránke sa zaúčali.

   -    Teraz pôjdeme do baru, aby ste vedeli, čo a ako. Musíte predsa všetko ovládať. – zahlásila a mne sa okamžite lepšie dýchalo, pretože som si domyslela, že ten mladík z kuchyne bude zrejme barman.

Pri vstupe do baru som však práve preto pocítila isté napätie, ktoré sa mi nedarilo prekonať.

   -    Vediem ti dievčatá, Kristián, oboznám ich s prácou v bare. – oznámila mu, odišla a nechala nás tam stáť napospas jeho rozmarom, ktoré sme ešte nepoznali, takže to bolo ešte o to horšie.

Pokojne sme všetci traja prešli krátkym procesom zoznámenia sa a potom začal hovoriť.

   -    Takže, aby ste boli v obraze, tu sa pracuje. -

Len sme tam tak stáli a počúvali ho. Ťažšie sa mi prehĺtalo.

   -    Ak budem s vašou prácou spokojný, môžete si robiť, čo chcete, nech sa páči. V pondelok, v stredu a v piatok sa tu konajú zábavy. Vtedy je práce až až. -

Pôsobil suverénne a pohodovo. Prakticky okamžite som vedela, že má svoju hlavu a to ma na tom ešte viac znepokojovalo. Herecké sklony mi však pomohli dokonale zakryť moje „nedostatky“ zaujatým pohľadom okolo práce a informácií, ktorými nás zasypával.

A aj mne aj Tine bolo tiež jasné, že budeme musieť makať, aby sme sa pred ním ukázali v tom lepšom svetle.

Absolútne mi nezáležalo na tom, ako sa „predviesť“ pred vedúcou, či ostatným personálom. Záležalo mi na Kristiánovom názore.

Po obligátnych formalitách nás usadil vo, vtedy prázdnej spoločenskej miestnosti.

   -    Kávu? – spýtal sa.

   -    Ja kávu nepijem. – oznámila som.

   -    Prečo? – zaujímalo ho. 

   -    Pretože mi je z nej zle. Jednoducho ju nemám rada. -

   -    A pila si už dobrú kávu? -

Nevedela som, ako zareagovať, teda som sa len pousmiala.

   -    Tak budeš. – oznámil s úsmevom.

 

O pár minút nám priniesol kávu.

   -    Ďakujem. – poďakovali sme obe naraz.

Nestihla som si to uvedomiť, priblížil sa ku mne a letmým dotykom mi upravil odstávajúci vlas na hlave.

Na chvíľu si odbehol a nechal nás tam.

Bez slova sme si s Tinou vymieňali veľavýznamné pohľady, až kým sa nevrátil.

Odpila som si z kávy, zatiaľ čo on ma pozorne sledoval.

   -    Chutí? – spýtal sa.

   -    Je výborná... - poznamenala som.

Pousmial sa. Jeho taktika ako nás zlákať, mu šla dokonale.

Mne to neprekážalo, bol pre mňa zaujímavým typom človeka.

   -    Chcete si zapáliť? -

   -    Môžeme? – padla z mojej strany decentne znejúca otázka.

   -    Samozrejme, nech sa páči. -

Počas polhodiny pohodovej konverzácie som si uvedomila priaznivú skutočnosť, a to síce, že je v tomto hoteli aspoň niekto, kto zmýšľa tak, ako my a kto bez problémov a zbytočných konfliktov dokáže porozumieť našim postojom k tomu, „čo tu vlastne robíme.“

 

Poďakovali sme sa a vrátili sa na izbu.

Pretože bol hotel v tento týždeň beznádejne preplnený, boli sme ubytované na treťom poschodí ubytovne pre zamestnancov. Malá, ale milá izbička so skromným nábytkom a kúpeľničkou rovno pri výťahu.

Začali sme sa vybaľovať.

 

   -    Daniela, čo na to hovoríš? – spýtala sa ma Tina.

   -    No, Carlton to nie je, ale... -

Obe sme sa zasmiali.

   - ...myslím si, že dôležitejšie je, že sa tu k nám aspoň niekto správa normálne a priateľsky. -

dokončila som.

   -    Tým niekým myslíš Kristiána, však? – spýtala sa prefíkane a čakala na odpoveď, ktorú už z môjho pohľadu aj tak mala vyčítanú.

Záhadne som sa pousmiala.

   -    Možno...ale veď...vyzerá dobre, nie? -

   -    No, to teda vyzerá, ibaže to nie je môj typ. -

   -    No tak, to by ani nebolo dobré, keby bol, ty máš predsa Mareka, ja nemám nikoho. Vieš? Peter ma opustil, takže sa hádam nebudem preto do konca života trápiť. -

   -    To máš pravdu. – súhlasila so mnou.

Paradoxom bolo, že vzápätí, ako som dokončila vetu a Tina mi odpovedala, zadívala som sa von oknom a blízko odo mňa začula zvoniť kostolné zvony, spomenula som si na Petra. Ako mi len ublížil. Ako mi ešte stále chýba. Už by si nezaslúžil ani jednu moju myšlienku, ani jednu moju slzu...

   -    Kristián vyzerá naozaj dobre, ale ja zasa nie som naivná pipka, viem, ako to chodí. -

Čakala som, že sa na mňa Tina bude dívať s nemým úžasom, ale už znovu ma nesklamala a absolútne dokonale sa dokázala vžiť do mojej situácie. Všetko do detailov pochopila.

   -    Veď sme mladí. – podotkla som.

   -    Ale samozrejme, Dani. – odpovedala.

Viac slov nebolo treba. Čo sa týka Tiny, vždy mi dokázala porozumieť bez akýchkoľvek slov. Stačilo, keď som sa na ňu pozrela a hneď vedela, ako sa cítim a čo ako vnímam a to som si na nej vždy vážila najviac.

 

     Pomaly sme sa vybaľovali, zabávali na tom, ktorá má aké ponožky, sem-tam sme si jednu zapálili a pomaly sa začalo stmievať.

   -     Tina, dnes je pondelok...to znamená, že dnes je zábava. V bare. – prehltla som.

   -     Tak to je zlé. Veľmi zlé. – poznamenala Tina, flegmaticky ako vždy.

-         Ja nie som príliš zručná v bare, kam nás asi tak Kristián pošle? – premýšľala som.

-         Keď tak nad tým premýšľam, teba najskôr asi tak do svojej postele... – poznamenala a obe sme sa začali smiať. 

 

Sadla som si na posteľ a chvíľu premýšľala. Mala som chuť vidieť ho. Postavila som sa, narýchlo sa prezliekla do bielej blúzky, čiernej sukne a modrej vesty, obula som si čierne lesklé sandále a otvorila dvere izby zvnútra.

-         Kam zas ideš? – zaujímalo Tinu.

-         Uvidíme sa na večeri. – povedala som jej potmehútsky.

-         Aha....tak fajn. – už znova pochopila.

-         A trafíš do baru?! – stihla ešte zakričať.

-         Samozrejme, nemaj strach! -

 

Ťažko bolo trafiť do baru. Vystúpila som z výťahu na prvom poschodí a šla dolu schodmi na prízemie. Priestory mi boli neznáme a nedokázala som sa v nich celkom zorientovať.

Dverami, nachádzajúcimi sa dolu na konci schodiska, som sa dostala do jedálne. Prešla som cez jedáleň, trochu viacej si to „omrkla“ a ďalšími dverami som sa dostala, ako sa zdalo, do centrálnej časti hotela. Na recepciu. Potichu som prešla a na konci krátkej chodby som za presklenými dverami uvidela stoly a nadpis BAR.

Blížila som sa k dverám a premýšľala nad zámienkou, pre ktorú som tam akože šla.

Otvorila som dvere a opatrne vstúpila.

Stál za barom.

-         Ahoj. – pozdravila som ho.

-         Čau, potrebuješ niečo? -

-         Ja len, potrebovala by som adresu tohto hotela, lebo... –

Cítila som sa hlúpo, lebo som sa chaoticky premávala medzi barom a vchodovými dverami a nevedela som, čo robiť, aby som nepôsobila ako čistá trapka.

-         Veď to by ti boli povedali aj na recepcii... –

Mal v pláne hovoriť ďalej, no nedovolila som mu to a ďalej som koktala a šachovala medzi dverami a barom.

-         Ja viem, ale vieš, ja viem, že vieš, že aj na recepcii, ale ty si jediný, koho tu poznám a...tak teda aká je tá adresa?

-         Prosím ťa pekne, ukľudni sa, veď si sadni, ja ti tú adresu poviem, len sa ukľudni. – požiadal ma a zatiaľ, čo on bol absolútne pokojný, ja som si hrýzla spodnú peru.

-         No tak, ukľudni sa a vydrž aspoň chvíľu stáť na jednom mieste, prosím ťa pekne. –

-         Dobre, dobre, už stojím. –

Zatelefonoval na recepciu a povedal mi adresu.

-         Dobre, ďakujem, ja....-

Ani netuším, prečo som tam tak stresovala. - Panebože, musel sa na mne smiať! - napadlo ma.

   -      Teraz ma už určite nebude chcieť. -

-         Nemáš za čo, večer sa vidíme. – odpovedal s pobaveným úsmevom.

Prikývla som a bežala ozlomkrky preč, do jedálne, kde som si potom v duchu nadávala, až kým sa nezačali večere a ja som mala práce vyše hlavy.

Práca v jedálni bola zvláštna a v prvý večer sa zdala, samozrejme, i zdanlivo nezvládnuteľná.

Nielenže som si musela zapamätať spôsob číslovania stolov, ale i číslovanie každej jednej stoličky zvlášť, ktoré bolo takmer na každom stole iné, čo bolo pre mňa v prvý večer minimálne obtiažne. V ponuke boli tri jedlá, takže o nechápavé pohľady hostí, keď som im priniesla dvojku miesto trojky, keď som im vymenila jedlá medzi sebou alebo rozhorčené zazeranie starých dám, keď som si pomýlila číslovanie stolov, som v tento večer rozhodne nemala núdzu.

Tina bola takisto ako ja v jedálni a keď som sa sem-tam letmo obzrela alebo sme sa stretli v kuchyni, všimla som si, že asi nie som sama, kto má problémy.

A o to väčší rozruch som medzi hosťami spôsobila, keď sa v jedálni objavil Kristián a tískajúc pred sebou vozík chodil pomedzi stoly a ponúkal nápoje.

Nedalo mi nedívať sa na neho, aspoň chvíľu očami nezotrvať na jeho tvári a jeho predstieranom serióznom výraze.

Keď odstavil vozík, že si ide do kuchyne po večeru, okamžite som tam vyštartovala aj ja. Bezducho som si pozrela papierik, na ktorom som mala čísla stolov, ktoré mi boli pridelené a pozrela si čísla jedál, ktoré som mala vyniesť a vošla do kuchyne.

V rade na výdaj jedál predo mnou stála Tina a pred ňou stál on.

-         Ty máš čo? – spýtala sa Tiny kuchárka.

-         Dve dvojky, jednu jednotku a jednu trojku. – odpovedala.

-         Dobre a ty? Máš? – obrátila sa ku mne.

-         Hm...jednu dvojku, jednu trojku, nie...jednotku...takto: jednu jednotku, jednu dvojku, jednu trojku a dve jednotky...hm... –

-         Prosím ťa pekne, vráť sa a choď si to prezrieť ešte raz a potom mi povieš. – odpísala ma.

Pozrela som sa na Kristiána. Nedíval sa a ani sa nezasmial, ako som čakala. Zrejme preto, lebo vedel, že sa to musíme najskôr naučiť a potom nám to pôjde lepšie. Vzal si večeru a s vozíkom odišiel späť do baru.

-         Len dúfam, že nebudem taká nemožná aj večer v bare. – oznámila som Tine.

-         Tak v to dúfam aj ja. – zhodli sme sa.

 

   -     Dobre, dievčatá, vy dnes robíte v bare, však? – spýtala sa nás servírka.

Obe sme prikývli.

-         Tak nastrieme na raňajky a môžete ísť. – oznámila nám.

Obe sme sa pozreli na seba.

 

V izbe sme si vyzliekli modré vesty a v bielych blúzkach a čiernych sukniach, ako si želal Miro, sme nastúpili do výťahu.

Hluk a hudba sa každým krokom približovali a nám bolo jasné, že vstupujeme do nekonečného kolotoča chaosu a práce, ktorému sa za žiadnu cenu nedalo vyhnúť. Boli sme na praxi, museli sme pracovať a robiť to, čo nám kto prikázal.

Prvé minúty sme obe len hľadali svoje miesto. Potom šla Tina zbierať prázdne poháre a ja som ich začala umývať, pulírovať a ukladať na pôvodné miesto.

Celkom dobrý začiatok. - pomyslela som si a v duchu sa pousmiala.

Všetko bolo kompletne plné. Aj bar, aj spoločenská miestnosť vedľa, kde hrala hudba a kde sa tancovalo.

Vzápätí sa objavil nejaký, dosiaľ neznámy mladý muž. Priniesol na plate zozbierané prázdne poháre a položil ich predo mňa.

-         Ahoj. – pozdravil ma bezstarostne.

-         Ahoj. – zostala som v pomykove. Samí krásni chlapi.

S Tinou sme jedna druhej venovali nechápavé pohľady. Kto je to? Ďalší barman alebo čo?

Takú dobrú polhodinu chodil okolo mňa bez slova, asi preto, že mal veľa práce. Vlastne, všetci sme mali veľa práce, lenže ženy sú známe tým, že dokážu robiť viac činností zároveň, a tak som mala čas sledovať Kristiána, ktorý nám, mimochodom, všetko dôsledne a trpezlivo vysvetlil a ak sa mu niečo nepáčilo, primeraným spôsobom nás na to upozornil a taktiež nenápadne pokukovať po tom druhom barmanovi a dumať nad tým, čo je to zač.

 

Stála som za barovým pultom a tešila sa, že mám aspoň chvíľu voľna. Pozrela som na hodinky. Bolo desať hodín.

Ktovie dokedy to bude trvať. - premýšľala som.    

 

-         Inak, ahoj, ja som nejaký Ľudovít. – podišiel ku mne a konečne sa predstavil.

Nejaký Ľudovít? 

-         Ahoj, ja som Daniela. –

Usmial sa na mňa. Hneď som sa cítila lepšie.

 

-         Dievčatá, choďte si sadnúť a zapáliť si. Oddýchnite si aspoň na chvíľu. – nariadil Kristián.

-         Tak fajn. –

 

Sadli sme si v ofise a urobili, ako nám Kristián a Ľudovít povedali.

-         Tak čo? Tina? Ako ti to zatiaľ ide? – spýtala som sa jej.

-         Zatiaľ fajn, až na to, že som sa párkrát pomýlila v objednávkach, pretože, ako inak, znovu sa musíme naučiť číslovanie stolov. –

-         Panebože, na to som myslela aj ja. Ako sa to čísluje? –

-         Keď vyjdeme von, tak ti to ukážem, len nie som si istá, či to už viem aj ja. –

Obe sme sa začali smiať.

-         Tiny, čo tu vlastne robíme? –

-         Tak to teda neviem...Viem len, že sa na tie moje omyly určite príde, keď k baru prídu hostia s požiadavkou, že chcú platiť. –

Smiali sme sa ďalej.

 

Ani sme sa nenazdali a bola polnoc.

Kristián podišiel k nám.

-         Baby, na rade je upratovanie. – zahlásil.

-         Takže, ty, Daniela, vysypeš smetné koše, ja ti ukážem kam, zametieš a poumývaš dlážku a ty, Tina, poramuješ poháre, povymieňaš popolníky na stoloch a poumývaš tie použité. Hudobníci už prestali hrať ale hostia tu ešte sedia. Záverečná je o jedenástej, ale vidíte, ako to chodí. Nemôžeme ich odtiaľto vyhodiť. –

Pustili sme sa s Tinou do práce.

 

Pokiaľ bolo všetko hotové, Ľudovít a Kristián účtovali a hostia pomaly odchádzali, čo sa mne a Tine, prirodzene, páčilo, pretože sme už len tak-tak dokázali stáť na nohách. Obe sme vedeli, že bude len nevyhnutné zvyknúť si na kolobeh práce v tomto hoteli, ktorý bolo miestami priam zdrvujúci a potom to už pôjde samo od seba.

 

Bar bol zatvorený a my sme dokončovali už posledné drobnosti. 

-         Tak ja idem. Čaute! –

Ľudovít sa prezliekol a odišiel.

Zostali sme tam už len traja. Kristián, Tina a Daniela, teda ja.

Sadla som si na barový pult, ešte sme si zapálili a rozprávali sa. S Tinou sme sa zhodli na tom, že keď sme už nemuseli pracovať, únava nás zrazu akosi záhadne prešla.

Kristián nám rozprával svoje historky a my sme sa na ňom smiali.

-         Odskočím si, hneď prídem. – oznámila nám Tina a zmizla vo dverách.

Ešte vždy som sedela na barovom pulte, pila pivo a Kristián stál oproti mne, opretý o sklené poličky so zrkadlami, na ktorých boli naukladané poháre, takže som videla svoj obraz.

   -    Panebože, ja mám strašné vlasy. – podotkla som a snažila sa nejako ich upraviť.

Podišiel ku mne a chytil mi ruky.

-         Počkaj, nie takto. –

-         Tak ako? –

Stiahol mi gumičku, do ktorej som mala zviazané vlasy a rozpustil mi ich. Rukami mi ich upravil tak, ako sa mu páčilo.

-         Takto. –

Odstúpil, aby som sa videla v zrkadle. Rozpustené, našuchorené, sexi. Pripadala som si sexi.

Netrvalo dlho a moja a jeho tvár boli od seba asi tak na tridsať centimetrov. Sedela som v tureckom sede. Dotkol sa mojich kolien, akoby sa chcel o ne oprieť.

Ale vrátila sa Tina.

-         Tu som. –

-         Tak fajn, ideme spať? – spýtala som sa jej.

-         Ach, áno. –

-         Máte tu karty? – zamiešal sa do rozhovoru Kristián.

-         Áno, žolíkové. –

-         Sedmové? –

-         Nie. Viem hrať len žolíka. –

-         To zasa neviem ja. – nezhodli sme sa.

-         Tak poď k nám, naučíme ťa to, bude zábava. –

-         Ale kto prehrá, ten pije. – povedal so smiechom.

-         Ja nepijem. – poznamenala som.

-         Naozaj? – bol prekvapený.

-         Áno, len pivo a niekedy víno. Ale inak alkohol neznášam. –

-         To je zvláštne. –

-         Viem, ale je to tak. –

-         Tak ideme? –

-         Ideme, len vezmeme Fernet. –

Všetci traja sme sa výťahom vyviezli na tretie poschodie do našej izby a privítali v nej Kristiána.

-         Nezľakni sa, máme tu neporiadok. – upozornila som ho.

-         Fúha, aj moja izba je strašná, ale tá vaša... –

Tina sa začala smiať.

-         Moje ponožky po zemi si nevšímaj, okey? –

 

   -     Ja mám izbu presne pod vami, pri výťahu, ibaže na prvom poschodí. – oznámil nám postojačky, chudák, nemal si kam ani sadnúť.

-         Áno? – 

-         Viete čo? Ja sa pôjdem dole prezliecť a prídem za vami, okey? –

-         V poriadku, ale nie že neprídeš, budeme ťa čakať. –

-         Prídem, určite prídem. –

-         Tak fajn, zatiaľ ahoj. –

Fernet bol položený na stole, Tina fajčila a ja som sa snažila urobiť v izbe aspoň aký-taký poriadok.

-         Myslíš, že príde? – premýšľala Tina nahlas.

-         Neviem, ale pôjdem ho zavolať, možno zaspal. –

-         Fakt? Chceš ísť k nemu? – spozornela.

-         Panebože, nemám nič v pláne, chcem ho ísť len zavolať. – uistila som ju a to bolo fakticky aj pravdou.

-         Tak choď, budem vás čakať. –

 

Na prvom poschodí som vystúpila z výťahu a zaklopala na dvere izby číslo tri.

Otvoril.

-         To si ty? Poď ďalej. –

-         To som ja, prišla som ťa zavolať, aby si nezaspal, lebo sme ťa tam čakali a ty si nechodil. –

-         Ja viem, mne to trochu trvá. –

Sadla som si na okraj jeho postele a v tom momente boli všetky moje čisté úmysly v nedohľadne. A vedela som, že to nejde len tak vrátiť späť.

 

   -      Tak poďme hore. Tina nás čaká. -

Sadol si ku mne.

-         Chce sa ti hrať žolíka? Lebo mne už nie. –

-         Ale áno, chce, ibaže som už trochu unavená, ale rada by som. –

-         Rada by si čo?? – spýtal sa tajomne a díval sa mi pritom do očí. Mal krásne oči, hnedé, také hlboké.

Chvíľu bolo ticho. Obaja sme mysleli na to isté. Iskrilo to medzi nami a všetko bolo už v tej chvíli vopred jasné.

Ľahla som si na chrbát. Niežeby som čakala, že sa na mňa vrhne, ale...

 

   -    Teraz neviem, či sa mám na teba vrhnúť alebo nie. – čítal mi myšlienky, pravdupovediac som v to v kútiku duše úpenlivo dúfala.

Mala som na sebe tričko, nohavice na spanie a hodvábne tmavomodré kimono. Čudná, ale jedna z tých mojich kombinácií.

   -    Naozaj? A čo s tým urobíme? -

Mala som pocit, že zo mňa šalie a ja som zasa šalela z neho.

Bol to prvý večer, vôbec som ho nepoznala.

Niekedy je však celý život rozhádzaný a proti všetkým pravidlám, bez poučiek a zásad. A nikdy neviete, čo sa vám môže stať a netušíte, že sa to stane práve vám. Všetko to bolo uletené. Ale sme mladí, túžili sme jeden po druhom, tak prečo sa tomu brániť? Niekedy je to silnejšie ako vy.

 

Naklonil sa nado mňa.

Jemným dotykom mi odhalil krk. Hlavu som mala nabok. Začal ma bozkávať a jazykom sa dotýkať môjho krku, z čoho som mala zimomriavky.

Bolo to príjemné. Pokračoval a mne sa to páčilo.

Prestal a obaja sme sa zahľadeli jeden druhému do očí. Netrvalo dlho a začali sme sa vášnivo a náruživo bozkávať.

Nedočkavo sme jeden z druhého postupne strhávali kusy oblečenia, až sme zostali celkom nahí.

Celý ten čas sme boli ako v tranze, poznáte to, nič sme nevideli, nič sme nevnímali, všetko bolo, ako má byť...

Milovali sme sa do štvrtej rána a zaspali sme v spoločnom objatí.

Muselo to prísť. Každú noc, ktorú som prežila s Petrom, som sa v duchu tajne modlila, aby nikdy neprišlo ráno. Boh mi to však nikdy nesplnil. Ani tentoraz.

O siedmej nám obom naraz začali zvoniť budíky. Panebože, prečo?

Horko-ťažko som po polhodine akútneho neodbytného vyzváňania vstala z postele a tým prebudila aj Kristiána.

-         Už ideš? – spýtal sa rozospato.

-         Idem. Musím. –

-         Nechoď ešte... – stiahol ma k sebe späť do postele, bozkával ma a nechcel ma pustiť.

-         No taak. Musím už ísť. Prídem zasa neskoro a budem mať z toho problémy. –

Postavil sa a zatiaľ, čo ja som hľadala šaty rozhádzané po celej izbe, on si niečo hodil na seba.

Odomkol izbu, opatrne potichu vykukol na chodbu, či tam niekto nie je a privolal mi výťah.

Nastúpila som a naposledy ho pobozkala.

   -      Uvidíme sa. – povedal mi potichu. Bol strapatý, skoro ako ja, ale vyzeral aj tak dobre.

-         Zatiaľ sa maj. – rozlúčila som sa s ním.

 

Vystúpila som na treťom poschodí, kde sa nachádzala naša izba a zaklopala. Bolo zamknuté. Klopala som asi päť minút, keď som s hrôzou zistila, že Tina už od siedmej rána pracuje v kuchyni. V ten deň som bola zadelená do obsluhy, takže som mala byť nastúpená dolu až o ôsmej. A bolo o desať minút osem.

Panebože, teraz budem musieť ísť dolu po kľúče, v pyžame a v župane.

Jedáleň bola plná hostí, ktorí už veselo raňajkovali. Bolo to hlúpe. Vošla som do kuchyne a všetci na mňa hľadeli ako na blázna. Samozrejme, že im bolo jasné, čo sa v noci dialo.

 

 

 

2/     Ráno po tom    

 

Narýchlo som sa obliekla, umyla si zuby, začesala si vlasy a zišla do jedálne. Bol utorok. Raňajky som vždy neznášala, pretože sme mali najviac inventára na ramovanie a taktiež najviac práce. Bola som šťastná, keď sa konečne skončili.

 

-         Čau, Tina, tak čo, ako? – spýtala som sa Tiny, keď sme sa stretli v izbe.

-         Ahoj, to by som sa mala spýtať ja teba, nie? – povedala s úškrnom.

-         No, fajn...ja... –

-         Nie, nič nehovor. Zaujíma ma len jedno. Bol sex? –

Zasmiala som sa.

 

-         Hmmm, pekný začiatok praxe, nie? – rýpala do mňa.

-         Ale keby si vedela, aký skvelý bol ten sex... –

-         O tom nepochybujem. –

Nikdy mi nerobilo problém rozprávať sa s hocikým o sexe, je to predsa prirodzená normálna vec, ale len s Tinou si jedna druhej vravíme všetko. Napadlo ma, že keby sa ma Tina rozhodla potopiť, bola by som absolútne stratená. Takisto by však dopadla aj ona, keby som sa ja rozhodla potopiť ju.

 

Počas chvíle voľna sme si ľahli. Ešte sme nevedeli, ako to tam chodí, neboli celkom zabehané, ale tešila som sa, kedy znovu uvidím Kristiána.

Na obedoch už znova papierik, nekonečné šialené čísla, nepredstaviteľný zmätok. A odvtedy som si vedela charakterizovať raňajky, obedy i večere a vedela som, na čo mám byť pripravená.

 

Stála som v pozore a sledovala svojich hostí. Všetci jedli, všetci boli spokojní. Začula som hrkotať poháre a spoza rohu sa objavil Kristián s vozíkom pred sebou.

Hneď sa pozrel na mňa.

-         Ahoj. – čítala som z jeho úst, lebo sme boli od seba ďaleko a bol tam hluk.

-         Ahoj. – odzdravila som ho s úsmevom.

 

Po chvíli sa objavil pri mne.

-         Hm...včera sa mi to páčilo. – povedal s úsmevom.

-         Aj mne. –

-         Chceš si to zopakovať? – zaujímalo ho.

-         Rada. – súhlasila som a nevedela som sa dočkať ďalšej spoločne strávenej noci.

Obaja trochu alkoholu, boli sme skvele uvoľnení. V tú noc sme snáď vyskúšali všetky druhy sexu, ako takého. Skvelá skúsenosť.

Bolo mi úžasne. Opäť sme zaspali v spoločnom objatí, ktoré tak zbožňujem. Držal ma vo svojom náručí, akoby si ma chcel chrániť a ja som sa cítila bezpečne. Milujem to.

Po trpkom rozchode s Petrom som si myslela, že nič pekné už neexistuje, že sú to len kecy.

Ale ako som už vravela, život je samé prekvapenie...

Na prelome prvého a druhého týždňa nás presťahovali do jednej z hotelových izieb. Bolo to lepšie ako tá prvá izba, hoci sa nám nechcelo prevlákať batožinu z jedného miesta na druhé. A čo bolo horšie, bývala som na opačnej strane hotela ako Kristián.

 

Milujem ťa. – pošepkala som mu v delíriu počas milovania ďalšiu noc.

-         Aj ja teba. –

Áno, mohol si myslieť, že to bolo len tak, že sa mi to veľmi páčilo, bolo mi úžasne a počas slabej chvíle som zo seba vypustila niečo takéto, ale ja som to v tej chvíli skutočne tak cítila.

-         Ďakujem, že si mi pomohla večer v bare, aj keď dnes nepracuješ. – oznámil mi pri zatváraní baru.

-         Niet za čo. –

-         Idem sa navečerať a prídem si po teba. Pôjdeme ku mne, dobre? –

-         Dobre. – tešila som sa a až do tretej rána som ho čakala.

 

Neprišiel.

 

Celé dopoludnie som ho nevidela a keď si do kuchyne prišiel po obed, dala som mu na tanier prílohu a ani sa na neho nepozrela. Načo?

Vedela som, ako to chodí, nebudem sa opakovať, ale štvalo ma, že si ma nevšíma.

 

Bola už tma, Tina odišla von a mne ktosi zaklopal na dvere.

Otvorila som. Stál tam Kristián.

-         Čo chceš? – spýtala som sa ho odmerane.

-         Teba. –

-         Nie, už nie! –

-         Môžem ísť ďalej? – spýtal sa a napokon aj tak vošiel skôr, ako som stihla odpovedať.

Sadla som si na posteľ.

-         Prečo si prišiel? – spýtala som sa ho chladne. 

-         Chýbaš mi. - 

-         Na to poblázni nejakú inú, nie mňa. – odsekla som.

-         Naozaj mi chýbaš. V noci som sa zdržal. Bol som vonku s chalanmi. –

-         Fakt? Načo mi to hovoríš? Je mi to jedno. Nezaujíma ma to. –

Zaujímalo ma to. Nepredstaviteľne. Túžila som po ňom čoraz viacej a chcela som, aby ma už znovu držal v náručí a nechcel za žiadnu cenu pustiť.

Sadla som si na posteľ.

Kľakol si ku mne a zdvihol mi hlavu.

-         Mám ťa rád a záleží mi na tom, ako sa cítiš... –

-         Kecy. – vytrhla som sa mu, keď sa ma snažil chytiť za ruku.

 

Vstal a odišiel. A ja som tam zostala sedieť ako placka.

Po chvíli mi napísal smsku.

AK BUDES CHCIET, PRIDI MA POZRIET DOLU.SOM NA RECEPCII.

Veľa mi nebolo treba. Bolo mi všetko jedno, len som chcela byť s ním.

Na svoje biele nahé telo som si obliekla župan a zišla dolu po schodoch.

-         Ahoj. – pozdravila som ho.

V ten deň mal nočnú na recepcii.

-         Ahoj. Poď sem ku mne. –

-         Prečo? –

-         Pretože chcem byť s tebou... –

Sadla som si na stoličku vedľa neho a tvárila sa, že sledujem televíziu. V skutočnosti som však čakala na to, ako bude reagovať.

Pritúlil sa ku mne a chytil ma okolo pása. Zostávala som chladná, ale v skutočnosti som túžila po tom, aby si dovolil viacej a viacej.

Chytil ma za ruky a sklonil si hlavu do môjho lona. Bolo to príjemné, no stále som ani len nepohla rukou. Akoby som bola duchom niekde absolútne inde.

Neprestával ma však pokúšať. Zodvihol hlavu a zahľadel sa do mojich očí.

Dal mi pusu. Neotvorila som ústa, len som pritisla svoje pery na tie jeho.

   -      Milujem ťa. Škoda, že aj ty nevieš ľúbiť. – pomyslela som si v duchu vnímajúc teplo jeho tela.

 

Pomaličky som prestávala byť chladná.

Chytil moju ruku a jemne ju stisol a druhou rukou som sa prehrabávala v jeho tmavých, strapatých vlniacich sa vlasoch. 

Bola už noc, naokolo tma, hostia i ostatný personál už dávno spali, túžila som po ňom.

Bolo mi všetko jedno. Vedela som, že som pre neho len vidinou dobrého sexu. Ale nevadilo mi to. Chcela som ho mať a aj som ho mala.

Dosť dlho sme len tak sedeli a venovali jeden druhému vzájomné dotyky.

   -       Poď so mnou. – povedal po chvíli a vstal.

Nepýtala som sa kam, len som poslúchla a mlčky šla za ním.

 

Uľahli sme sa na pohovke, kde obvykle sedávali hostia z radu dôchodcov susedného štátu a popíjali čaj alebo niečo silnejšie.

Na sebe som, ako aj v prvú spoločne strávenú noc, mala hodvábne kimono a pod ním tričko a nohavice. Ibaže jeho tričko. Vtedy sme si ich navzájom omylom vymenili.

A odvtedy som v ňom spávala.

Otočila som sa k nemu chrbtom a pritisla sa viacej k nemu.

Kristián ma prikryl svojou mikinou, lebo mi bolo zima.

Pár tichých minút sa zdalo, že budeme spať.

Obom nám však bolo viac ako jasné, že v takomto pokojnom stave dlho neobstojíme.

 

Bozkával ma na krku a šiji a ja som sa už znovu naplno nechala unášať vlnou vzrušenia a chtivosti.

Začal mi vyzliekať nohavice, zatiaľ, čo ja som jemu nedočkavo rozopínala opasok.

Chcela som to, chcela...nepredstaviteľne som to chcela...

 

Keď sme sa prestali milovať, hodiny už znova ukazovali pol štvrtej ráno.

 

Ale aby to nebolo zas tak dokonalé erotické klišé...

Nepríjemné. Naježené vlasy, smrť v očiach, čo ak malé embryo?!

 

-         Poď. Ideme si zapáliť. – navrhol a obliekol mi svoju bundu.

-         Nemám cigy. –

-         Ja ti dám. – oznámil mi.

 

Pomaly som fajčila a dívala sa do zeme.

-         Prečo ma neľúbiš? Dala by som ti všetko. – vysypalo sa zrazu zo mňa, ani som netušila ako.

-         Ty si mi už dala všetko... -

 

-         Čo je ti? – zaujímalo ho.

-         Nič. Ja ešte nechcem mať deti, aby si tomu správne rozumel. – oznámila som mu sarkasticky.

-         A prečo by si mala mať deti? – odpovedal ďalšou otázkou ľahostajne.

Dávala som to za vinu jemu.

-         Teraz miniem posledné peniaze na tabletky. – povedala som zvýšeným tónom hlasu.

-         Prečo? –

Mlčala som a hnev sa vo mne stále stupňoval.

Zahasila som cigaretu a vošla naspäť dnu. Točila sa mi hlava.

-         Počkaj! Kam ideš? – bežal za mnou.

-         Spať. – odsekla som.

-         Nie! –

-         Ty máš nočnú! Ja, pokiaľ viem, vstávam o šiestej, čo je ak sa nemýlim, o dve hodiny! – kričala som.

Dal mi prst na ústa, aby som stíchla.

 

Sadli sme si na pohovku a opreli sa jeden o druhého. 

-         Nie si už unavená? Choď si pospať. Večer nás čaká zábava. – navrhol mi po pár minútach ticha.

-         Okey. Dobrú noc. –

-         Dobrú, Danka... –

 

Ráno som sa cítila minimálne ako budúca mamička a to bolo viac ako potupné.

O práci v kuchyni, nevedela som, odkiaľ kam.

Nebolo však času premýšľať nad svojím sexuálnym životom, bolo veľa práce a za mojimi pätami striehlo päť kuchárok nervóznejších ako ja, takže som si nemohla dovoliť odkrojiť ani jeden kúsok papriky tenší ako ten druhý. 

 

Bolo desať hodín a my sme mali po skončení dopoludňajšej práce s Tinou možnosť konečne sa  pokojne naraňajkovať.

Nezjedla som takmer nič, nechutilo mi.

-         Tina? Pôjdeš so mnou do lekárne? – spýtala som sa jej chlipkajúc horký čaj.

-         Samozrejme. A...prečo? Čo je ti? – spýtala sa s plnými ústami šunky a zeleniny.

-         Nehoda. – poznamenala som potichu znechutene.

-         Včera v noci? –

Prikývla som.

 

Lekáreň, kde si za maličkým okienkom jeden starý pán plnil úlohu lekárnika, mi nepomohla. Ale zasa, čo by som v takom malom mestečku čakala?

 

-         Čo urobím, Tiny? – spýtala som sa beznádejne, hoci som nečakala odpoveď.

-         Skús mu zavolať. – poradila mi.

-         Tomu to je jedno. –

Tina mlčala.

Vonku bolo krásne. Bolo cítiť jesenný vzduch, svietilo slnko, stromy boli krásne sfarbené teplými farbami, takmer všetko dokonalé. A ja som sa trápila...

 

V potravinách som si kúpila niečo sladké, mliečnu čokoládu bez orieškov, samozrejme, a zamierili sme späť do hotela.

-         Idem si do baru zaliať čaj, potom prídem. Dobre? – oznámila som Tine.

Prikývla.

 

Prišla som do baru a do kanvice naliala vodu. V bare dopoludnia nebývali takmer žiadni hostia, takže to, že býval už od jedenástej otvorený, bolo podľa mňa absolútne bezpredmetné.

Bol tam len Ľudovít.

Sedel v zadnej miestnosti, kde bol prísny zákaz fajčiť, káva na stole a pofajčieval.

-         Ahoj. – pozdravil ma s úsmevom.

-         Ahoj. – odzdravila som sklesnuto a usadila sa naproti nemu.

-         Zapáľ si. – podal mi cigaretu a zapálil mi.

-         Vďaka. –

Mlčala som a on sa díval na mňa a mlčal tiež.

Na stôl som si vyložila čokoládu a najnovšie číslo Emmy.

-         Čítaš Emmu? Tam sú fajn veci. – zhodnotil to.

-         Áno. Aj Evu. –

-         Daniela, čo je ti? –

-         Nič. –

-         Hm, to vidím, tváriš sa ako päť minút pred popravou. –

S veľkou námahou som sa pousmiala a pozrela sa mu do tváre.

Napadlo ma, že keby som nemala vzťah s Kristiánom, určite by som mala vzťah s Ľudovítom. Bol oveľa zodpovednejší, starší a život bral určite vážnejšie ako Kristián.

Každopádne, zostať celú túto prax bez sexu bolo viac ako nemysliteľné.

 

-         Stala sa mi príšerná vec... –

Chvíľu premýšľal.

Potom zahasil cigaretu a trafil rovno do čierneho.

-         Potrebuješ tabletky? –

 

Voda v kanvici vrela. Zaliala som si čaj a vrátila sa na pôvodné miesto.

-         Asi. – dodala som potichu a snažila som sa dívať všade inde, len nie Ľudovítovi do očí.

-         Čo to znamená asi? –

Odpila som si z čaju a opálila si jazyk. Znova mi ponúkol cigaretu a zapálil. Znova som sa mu poďakovala.

 

-         Kedy? –

-         Ja...no... – nevedela som, čo povedať. Nikdy som nemala problémy baviť sa o sexe ako takom, ale v tej chvíli...bolo to pre mňa viac než ťažké. Bola som v pomykove.

-         No tak, Dani, veď je to normálna vec. –

-         Včera v noci. –

-         Urobila si niečo? Bola si v lekárni? –

-         Bola. –

-         Nič? –

Pokrútila som hlavou.

-         A čo Kristián? –

-         Jemu je to jedno. –

-         To si nemyslím. Povedala si mu niečo? –

-         Áno. –

 

-         Mám ti tie tabletky zohnať? – spýtal sa ma.

Svitlo mi maličké svetielko nádeje.

 

-         Nie... – odmietala som napriek tomu presvedčivo.

-         Nie? Dani, ja ti rád pomôžem. –

-         Ďakujem, ale... –

-         Stačí len jedno tvoje slovo. –

Dívala som sa dolu a cítila sa potupne a trápne.

-         Tak? – čakal na odpoveď.

-         Ako chceš. – povedala som a vzápätí mi došlo, čo to bolo za hlúposť.

-         Ako chcem? – zasmial sa. - Veď ja som s tebou nespal, ty sa musíš rozhodnúť. –

Aj ja som sa schuti zasmiala sama na sebe.

-         Ja viem, viem... -     

-         Tak? Pýtam sa ťa to znova. -

-         Tak áno. –

 

Ľudovít vybavil jeden telefonát a vzápätí som dostala informáciu, že tabletky budem mať už o pár hodín na stole.

 

-         Veľmi ti ďakujem. – povedala som mu s nádejou v hlase. –

-         Rád som pomohol. Nemaj obavy, všetko sa vyrieši. –

 

Asi hodinu sme sa potom rozprávali o všeličom možnom a mne sa zatiaľ podarilo trochu sa rozptýliť a upokojiť.

 

-         Si krajšia, keď sa usmievaš a keď si spokojná. – usúdil.

 

   -    No kde si toľko? – nechápala Tina.

-    V bare. S Ľudovítom. – odpovedala som stroho.

-    Takže s Ľudovítom, počúvaj ma, koľko ich máš? – spýtala sa potmehútsky.

-         Mám Kristiána. Hoci musím uznať, že som už od začiatku mohla byť radšej s Ľudovítom. -

Bolo však už neskoro, na to som mala myslieť skôr.

 

 

 

3/     Problémy s Ľudovítom

 

Pomaly sa stmievalo, bolo pred večerou. V kuchárskom oblečení som sedela v, zatiaľ prázdnej jedálni.

Počula som, ako sa otvorili dvere a spoza nich sa zjavil Ľudovít, ktorý sa rýchlym krokom blížil rovno ku mne.

-         Dani, nech sa páči. – nenápadne mi podal malú krabičku.

-         Ďakujem ti, veľmi pekne...Koľko ti mám dať? –

-         Ale prosím ťa. –

Otočil sa a odchádzal.

-         Ale, koľko? –

Neobzrel sa.

 

Ako na nebovzatie som vyčkávala päť dlhých úmorných stresujúcich dní, kedy som nevedela, čo so sebou a až potom prišlo vykúpenie. Nebola som tehotná. Bola som nahnevaná na Kristiána, pretože sa ohľadom tejto situácie tváril ľahostajne, Ľudovítovi som bola vďačná za to, že mi zachránil život a s Tinou sme si pomaly ale isto začínali liezť na nervy, ale inak nám tam bolo vážne skvele.

 

Po večeroch, kedy nebola zábava, som zvykla Ľudovítovi alebo Kristiánovi, podľa toho, kto z nich práve robil, pomáhať v bare, hoci som mala voľno.

A Tina zasa chodievala von so svojimi ľuďmi.

 

 

-         Dani, ďakujem ti, že mi pomáhaš namiesto toho, aby si aspoň počas počas jedného večera oddychovala.. – poďakoval sa mi Ľudovít vždy, keď zatvoril bar a mne to vždy dobre padlo.

 

-     Danka, ideš ku mne? – spýtal sa ma Kristián.

-         Nie. – odsekla som mu nekompromisne.

-         Ale no tak. Ešte sa na mňa hneváš? - 

-         Netvár sa, že sa nič nestalo, dobre? A daj mi pokoj! – nechcela som byť k nemu zlá, ale inak nevydalo. Bola som rozhorčená, ale zasa musím uznanlivo povedať, že jeho „roztopený“ výraz ma vždy dokázal presvedčiť, hoci dodnes neviem, či to bolo dobré alebo skôr zlé. Ale to, čo som urobila, rozhodne neľutujem. Ľutujem len to, že som hneď v prvý deň v kuchyni miesto Kristiána nestretla Ľudovíta.

 

Tým pádom bol náš rozhovor, z jeho strany nedobrovoľne, ukončený.

Odviedla som si svoju prácu v bare a odišla do izby.

Pustila som si televízor, sledovala nezáživné programy a pomaly jedla čokoládu.

 

-         Daniela, ja idem. – zahlásila Tina, keď sa oblečená vynorila spoza skrine.

-         Kam?! Teraz? S kým? –

-         Si moja mama alebo čo? – zasmiala sa.

-         Sorry, ja len, kedy sa vrátiš? Mám ti nechať odomknuté? –

-         Môžeš, ale veď, dnes nespíš u Kristiána? – zaujímalo ju.

-         Prosím ťa, daj mi s ním pokoj, dnes určite nie. – odpovedala som znechutene.

 

Tina si obliekla kabát a okolo krku si omotala šál.

-         Tak čau, Dani! –

-         Maj sa! –

 

Nudila som sa. Práca v bare, i tá, kedy tam len dobrovoľne pomáham, sa už skončila a mne sa ešte nechcelo spať. Tina zdrhla, Ľudovít asi už tiež.

Premýšľala som, čo budem robiť.

Ťažkopádne som sa postavila z postele, pripravila si všetky potrebné veci a premiestnila sa do sprchy.

Horúca voda, omamné ovocné vône šampónu a sprchového gélu pomaly ale isto prebúdzali moje zmysly a mne bolo fajn. Jedinou chybičkou bolo, že mi chýbal. A druhou chybičkou bolo, že mi tak veľmi nechýbal Kristián ale spomenula som si na Ľudovíta. Premýšľala som, kde momentálne je a čo asi tak robí.

Vyšla som zo sprchy a ľahla si na posteľ.

Práve som si natierala nohy telovým mliekom, keď mi zazvonil mobil.

Mama.

-         Áno? – ozvala som sa.

-         Ahoj, zlatko, tak čo, ako sa máš? Ešte nespíš? Prepáč, že ti volám až tak neskoro, ale... –

-         To je v poriadku, mami, ešte nespím, práve som sa sprchovala a teraz pozerám telku. –

-         Telku? V izbe máte telku? –

-         V tej novej už áno. Neprídeš nás pozrieť? – zaujímalo ma.

-         No, rada by som, ešte neviem, kedy budem mať voľno, ale niekedy by som snáď dobehla. –

-         Tak fajn. – potešila som sa.

-         A práca ako? Dá sa? – vyzvedala.

-         Ale samozrejme. Nesťažujeme sa. –

-         Tak, to som rada. Dávaj si tam na seba pozor. – počula som obligátnu, v našej rodine často zaužívanú vetu. –

-         Samozrejme, dám. – odpovedala som.

-         Tak zatiaľ ahoj, Danka, veď predtým, ako by sme aj s babkou prišli, ti, samozrejme, ešte zavolám. Dobre? –

Prikývla som.

-         Tak ahoj a dobrú noc. –

-         Dobrú, mami. –

 

Akonáhle som zložila, vedela som, že hoci sa na Kristiána hnevám, noc sa pre mňa ešte len začína.

 

Ležala som na posteli, nado mnou visel sivý opar dymu z cigarety a sledovala  som televíziu. Ktosi zaklopal na dvere. Nezodvihla som sa z postele. Načo? Tina by bola otvorila dvere, veď vedela, že sú odomknuté a okrem iného mi bolo absolútne jasné, že za dverami nestojí z druhej strany nikto iný ako Kristián.

Myslela som, že odišiel, no po chvíli sa kľučka na dverách pomaly posunula smerom dolu a dvere sa otvorili.

-         Ahoj. – pozdravil ma.

Ani som sa na neho nepozrela. Nemala som chuť rozprávať sa s ním a presviedčať ho o svojej pravde. Aj tak mu to bolo všetko jedno.

-         Nie je mi to jedno. – pri tejto jeho vete sa mi vo vrecku otváral nôž.

-         Vieš ty čo? Choď dočerta! Choď si namotávať niekoho iného! Už ma to nebaví! Pripadám si ako... –

-         Nemusíš si tak pripadať. – prerušil ma a ja som náhle stíchla.

Posadila som sa na posteľ.

-         A prečo nie? Ja od tohto nášho „vzťahu“ neočakávam, že sa do mňa zamiluješ na život a na smrť, že sa zmeníš a budeš už len so mnou, viem, ako to chodí, ale teba nezaujíma ani to, ako sa ja vôbec cítim! –

Kľakol si na zem predo mnou a dotkol sa mojich kolien.

-         Záleží mi na tom. –

-         Daj mi pokoj. –

-         No tak, Dani... –

Pozrela som sa mu do očí. 

Mala som strach, že ak budem príliš dlho váhať, odíde a v ten večer sa už nevráti a to som nechcela.

Napokon vstal a urobil presne to, čoho som sa obávala. Chystal sa na odchod.

 

Nevedela som, ako zareagovať, fakt som tam nechcela zostať sama.

Napokon ma to však obmäkčilo a znova som sa poddala sexuálnym chúťkam. Dokonale sa mi podarilo zviesť ho. A bolo nám fajn.

Keď odchádzal, zaujímalo ho, ako pracujem na druhý deň. A ja som si až vtedy uvedomila, že mám vlastne celý deň voľno a robím až večeru a potom zábavu v bare.

-         Tak poď ku mne. – oznámil mi.

V tú noc som spala som u neho. Aspoň jeden deň, za tie tri týždne, čo sme každé ráno vstávali okolo šiestej, som sa vyspala.

 

Slnko už bolo vysoko, napoly som rozlepila oči, keď som počula, ako Kristián zamyká dvere zvonka. Šiel už do práce. A ja som si ďalej spokojne spala bezsenným spánkom v jeho posteli a v jeho tričku.

 

Keď som otvorila oči, stál nado mnou.

-         Dobré ráno. – pozdravil ma.

Niečo som zahmkala, v tom zmysle, akože ahoj, a ponaťahovala si kosti.

 

-         Idem na raňajky. – zahlásila som a on sa zasmial.

-         Čomu sa smeješ? – zaujímalo ma.

-         Ničomu. Len tak. Choď teda na raňajky, večer sa stretneme v bare. –

Pri mojom odchode ma ešte pohladil po vlasoch a venoval mi bozk na čelo.

 

Keď som v hodvábnom župane a s účesom ako po bitke zišla dolu do jedálne, takmer ma vystrelo. Bolo presne dvanásť hodín a väčšina hostí už veselo obedovala.

K tomu, aby som si u ostatného personálu o sebe vylepšila mienku, to asi ktovieako neprispelo.

No nič, postavila som sa teda v kuchyni do radu a čakala na svoj prídel.

 

Keď som sa vrátila do našej izby, dvere boli odomknuté a prvé, čo som uvidela, keď som ich otvorila, bola vysmiata Tina.

-         Dobré ráno. – zamrmlala som.

-         No dobré, teda, dobré... – smiala sa na mne.

-         Dnes sa mi každý len smeje, Tiny... –

-         Kto každý? Ja? –

-         Aj Kristián. –

-         A smial sa ti aj Ľudovít? –

-         Nie, zatiaľ nie, pretože toho som dnes ešte nestretla. Ale večer sa to všetko zmení. Dnes vyzerám ako dva dni po úmrtí. – zahlásila som.

-         Nie, to nie. -

-         Čo nie? – nechápala som.

-         Veď ty si tak vždy vyzerala. – smiala sa na mne ďalej a potom som sa nezdržala už ani ja.

 

Celý deň sme oddychovali, prechádzali sa po tom malom mestečku a vymýšľali hlúposti.

 

-         Tina? – ozvala som sa zrazu.

-         Prosím? –

-         Ja dnes nechcem ísť do baru. Ja som v bare manták, vždy som bola. –

-         Aj ja. Nič si z toho nerob. – povzbudila ma.

-         Nechcem tam zasa trapošiť. Vieš, že Ľudovít má vždy niečo proti mne. Na každej zábave. A bojím sa ho. –

-         Viem, všimla som si to...Ale báť sa ho ozaj nemusíš, nezastrelí ťa. –

-         Dnes to bude určite najhoršie. –

-         Neboj sa, nebude. –

 

Bolo. Cítila som to, vedela som, že sa stane niečo zlé.

Po večeri sme, ako vždy, nastúpili obidve do baru. Dosiaľ som ani len netušila, že dokážem lietať. Prišla som na to až v tento večer. V ten osudný večer...

Vedela som, že to nevyzerá dobre, už vtedy, ako som tam vstúpila.

Kristián bol pohádaný s Ľudovítom a Ľudovít bol sakramentsky nervózny, z čoho som si vyvodila záver, že to zrejme zase raz schytám len ja.

Snažila som sa, lietala som ako blázon, lenže to nestačilo.

Tina urobila chybu.

-         To som neurobila ja, prečo zasa kričís na mňa? – čudovala som sa, keď stál predo mnou vytočený Ľudovít,  rozkrikoval sa ako na horách a rozhadzoval pritom rukami.

-         Je to tvoja vina! –

-         Prečo, dočerta?! Ja nemôžem za to, že Tina urobila niečo zle, je predsa dospelá a zodpovedná sama za seba! Len chvíľu nemala čo robiť, tak sa ponúkla, že mi pomôže! – rozčúlilo to už aj mňa.

-         Tak vidíš a sme tam, kde sme chceli byť. Bola to tvoja objednávka? –

-         Bola, ale... –

-         No tak, ak bola tvoja, tak ty si za ňu zodpovedná a si, pravdaže, zodpovedná, za všetko, čo s ňou súvisí, takže ak Tina urobila chybu v tvojej objednávke, kto je za to zodpovedný? – argumentoval a moje vysvetľovanie už nestačilo. Mlčala som, no musela som sa riadne premáhať, aby som sa zdržala a nevybuchla ako sopka.

 

Pracovala som ďalej. Trápilo ma to. Všade, kam som sa pohla, mal niekto niečo proti mne. Ešte pred pár dňami mi Ľudovít s ochotou pomohol a teraz na mňa kričal za niečo, čo som neurobila. Nehrali sa tam s nami.

 

-         Daniela, priprav mi túto objednávku, hneď si po to prídem. – nariadil mi Kristián.

-         Hneď to bude. –

Práca mi, prirodzene, nešla už tak rýchlo, mala som strach aj niečo urobiť, že to bude už zasa zle.

-         Daniela, kde mám tú objednávku? – spýtal sa po chvíli, keď sa vrátil z veľkej sály s plným platom použitých pohárov.

-         Už bude, len ešte... –

-         Ty ju ešte nemáš? – prerušil ma a nenechal ma dohovoriť. – Dievča, máme toho veľa, tak makaj! –

Znesiem veľa, ale tohto som už mala po krk. Povedala som si, dosť!  

 

-         Viete vy čo? Robte si tu sami! – vyletela som z baru a upaľovala na izbu, pričom schody som brala po dvoch.

 

Ešte oblečená v bielej blúzke a čiernej sukni, sadla som si na zem, slzy na krajíčku a zapálila som si. Pri posteli som ešte mala Fernet, čo nám hneď na druhý deň, čo sme sem prišli, priniesol Kristián, a tak som ho vzala a otvorila. Nepijem, nikdy som nebola celkom opitá, ale v tej chvíli, akoby akýsi skrat. Cítila som sa mizerne a bolo mi úplne jedno, koľko tam dolu majú roboty. Chcela som, aby si uvedomili, že im tam chýbam a že ma tam potrebujú.

Pomaly som popíjala a fajčila jednu od druhej, keď som sa rozhodla zatelefonovať človeku, ktorý vie o mne všetko a ktorý je zároveň mojím najlepším kamarátom, Jurovi. 

-         Prosím? – ozval sa.

-         Ahoj. – pozdravila som ho.

-         Dani? –

-         No? –

-         Čo je? Stalo sa ti niečo? Hovor!

Zrazu som ani nevedela, čo mu mám povedať. Posťažovať sa mu, že sú ku mne v bare zlí, ako malé decko, mi pripadalo viac ako trápne a nevhodné.

-         Vieš, mám tu problémy. –

Mlčal.

-         Dnes...je zábava v bare a ja...neviem, akosi...proste, cítim sa hrozne, všetci proti mne niečo majú, všetci...jednoducho, teraz sedím na izbe, fajčím jednu od druhej a pijem. –

Čakala som, že sa ma prekvapene spýta, - ty piješ? – ale nie, ako vždy všetko pochopil a namiesto toho, aby sa ďalej nezmyselne vypytoval, sa mi snažil pomôcť.

Rozprávali sme sa už asi tak pol hodiny, keď mi niekto zaklopal na dvere.

Na chvíľu som stíchla, no neotvárala som.

-         Musím končiť. – zašepkala som mu.

-         Tak fajn, drž sa. Ahoj. –

-         Ahoj. A Juro...ďakujem ti. –

-         Nemáš za čo. –

Ten dotyčný sa neobťažoval klopať znova. Jednoducho stisol kľučku a vošiel dnu.

Nebol to nikto iný ako Kristián.

Nepozrela som sa na neho, keď si sadal na moju posteľ. Len som si zapálila ďalšiu, odpila si z Fernetu a usmievala sa. Bezdôvodne. Ako psychopat.

-         Danka, ja...som ťa prišiel zavolať dolu. – začal hovoriť a na jeho tvári som snáď ešte ani raz nevidela tak vážny a seriózny výraz ako mal teraz. Bol totiž známy tým, že mal vždy všetko, akoby na háku.

-         Ak si prišiel kvôli tomuto, môžeš pokojne odísť. – odpísala som ho a potiahla si z cigarety.

-         Prepáč. Ja som nechcel byť k tebe nepríjemný, ale...-

-         Daj mi pokoj, dobre? Môžeš ísť. Pretože dnes sa dole už neukážem. Je ti to jasné? –

Neodišiel. Miesto toho tam ďalej sedel a vykladal mi niečo o svojom živote a aj keď som sa tvárila, že mi je to jedno, príjemne sa to počúvalo.

 

Po dvadsiatich minútach monológu vstal, chytil ma za ruku, potom ju pustil a odišiel.

Ďalej som trucovala. Povedala som si, že mi je už všetko jedno tak, ako už toľkokrát, no zatiaľ mi nikdy úplne všetko jedno nebolo.

Ďalšiu polhodinu som strávila premýšľaním o zmysle svojho života, o tom, čo bude ďalej a hlavne, čo sa so mnou stane na druhý deň ráno, keď na chodbe náhodou stretnem Ľudovíta.

Bola som už unavená, a tak som si, stále oblečená, ľahla do postele a prikryla sa až po vrch hrubou prikrývkou. Bolo mi teplo a dobre, len sa mi trochu točila hlava z toho alkoholu.

Už znovu niekto zaklopal. Zareagovala som rovnako. Žiadny náznak záujmu.

Potichu vstúpil do miestnosti a cítila som, ako si prisadol ku mne na posteľ a rukami sa nepatrne a zľahka dotkol  prikrývky, ktorá zakrývala moje rozhorúčené telo.

Bol to Ľudovít.

-         Daniela... – začal a prvotný moment z jeho návštevy bol asi taký, že som mala chuť niekam ho poslať. No to som si v stotine jedinej sekundy okamžite rozmyslela, pretože hoci som sa na neho hnevala za to, že bol ku mne zlý, vyžaroval z neho pokoj a príjemné teplo a mne to robilo dobre.

-         Dani, máme tam toho dosť, poď dolu, prepáč. Ja som k tebe nechcel byť taký nepríjemný, ale keď vždy niečo urobíš a nespýtaš sa...Radšej sa aj trikrát spýtaj tú istú hlúposť, ako keby si mala niečo urobiť zle.

Posadila som sa na posteli.

Ľudovíta som mala rada už od prvého dňa, kedy som ho stretla, nehovoriac o tom, že som vždy, keď som mala nejaký závažný problém, mohla ísť za ním a on mi rád a bez slov pomohol. Aj keď sme sa takmer počas každej zábavy v bare hádali.

Sedela som sa posteli a po tvári mi stekali slzy. Oči som mala určite rozmazané, vlasy pochlpené a oboma rukami som pevne zvierala prikrývku na sebe, akoby som z Ľudovíta v tej chvíli mala strach alebo čo.

 

Necítila som sa dotknutá ako malé dieťa, keď mu nedajú hračku, bolo to niečo, v podstate nepochopiteľné. Akási tupá beznádej a žiadna chuť niečo zmeniť alebo napraviť. Zrazu mi prišlo ľúto všetko, čo som prežila.

Hanbila som sa pred ním, bolo to potupné. Sedel vedľa mňa celkom blízko a videl každú slzu, ktorá mi stiekla po tvári a bezvýrazný pohľad mojich očí, keď som hľadela do zeme. Nechcela som sa sa mu pozrieť do očí, hoci som dúfala, že premôžem samu seba a urobím to. Nestalo sa tak. Mala som chuť objať ho a vyplakať sa mu na pleci.

-         Dani, nechcel som na teba zapôsobiť ako nejaký nervák alebo čo a takisto nechcem, aby si si myslela, že proti tebe niekto z nás niečo má, nie je to pravda. Potrebujeme ťa dolu. –

Čakala som, že bude rozprávať ďalej, ale touto vetou skončil. Postavil sa a pomaly sa blížil k dverám a určite čakal na to, že vyskočím z postele so slovami, -počkaj, idem s tebou! -, no nestalo sa tak. Ani som sa nepohla a hnevala som sa za to sama na seba.

Hneď po tom, ako Ľudovít zatvoril dvere zvonka, som vyliezla z postele, akoby sa už nebolo čoho báť a znova sa usadila na miesto, kde som sedela predtým. Na zemi, pri Fernete a Marlborkách...

 

Počas desiatich minút, čo som sa v izbe nachádzala sama, som mala čas premýšľať o všetkom, o čom som chcela. Zúfalstvo ma pomaly prechádzalo a mne začínalo znova svitať.

A znova ma niekto vyrušil.

-         Dočerta! – vykríkla som a bežala k dverám s tým, že tomu človeku stojacemu na druhej strane dverí už určite vynadám.

Keď som prudko mykla kľučkou a otvorila dvere, zrazu som nemala to srdce Kristiánovi vynadať.

-         Čo potrebuješ? – spýtala som sa s predstieranou trpezlivosťou, no všetko vo mne  už vrelo.

-         Teba. – zašepkal potichu a vrhol sa na mňa.

Nevedela som, čo mám povedať, tak tuho ma objal a nechcel za žiadnu cenu pustiť.

-         Pusti ma! Nepresvedčíš ma! Daj mi pokoj! – kričala som, no márne. Nemala som šancu vymaniť sa z jeho zovretia, hoci som chcela. No, možno ani tak nechcela... 

-         Dočerta aj s tebou! Okamžite mi daj pokoj! Choď! – skúšala som to.

Napokon ma pustil.

-         Vieš čo? –

Pokrútila som hlavou.

-         Nie. Neodídem. – oznámil mi víťazoslávne a sadol si na moju posteľ.

 

Sadla som si na zem a zapálila si jednu z posledných Marlboriek, ktoré mi zostali.

-         O čo ti ide? – spýtala som sa podozrievavo a odmerane zároveň.

-         O nič. Záleží  mi na tebe. –

-         Dočerta, to si mi hovoril už tisíckrát a nikdy si mi to nedokázal! Také vyznania sú vieš na čo dobré?! – Dlhšie som už nezniesla pocit, že mi v tele miesto krvi, akoby, kolovala nervozita a trápenie pre niečo, čo sa mi zrejme nikdy nepodarí zmeniť.

-         Je to pravda. – odpovedal trpezlivo potichu a uprene mi pritom hľadel do očí.

Chvíľu bolo ticho.

Práve som otvorila ústa, že chcem niečo povedať, no vtom mi zazvonil mobil. Úkosom som pohľadom preletela cez displej mobilu, no zdvihnúť ho ma ani len nenapadlo.

-         Nezdvihneš to? – zaujímalo Kristiána.

-         Nie. – povedala som bez akýchkoľvek pozitívnych či negatívnych emócií.

-         Prečo? – nechápal.

Pokrčila som plecami a obaja sme ďalej vnímali jeho neprestajné vyzváňanie.

A potom bolo znova ticho. Nikto z nás nič nepovedal, len sme sa dívali na seba a čakali na podnet toho druhého. Žiadny však neprišiel, pretože na to sme boli obaja príliš tvrdohlaví a zaťatí.

    

Znova zazvonil telefón. Tentoraz nie mobil. Telefón, ktorý sme mali v izbe pri Tininej posteli.

-         Ani ten nezdvihneš? – spýtal sa ma Kristián po druhý raz vyčítavo.

-         Nie. –

-         Mala by si. –

-         Prečo by som mala?! Nie! – s výkrikom som sa ťažkopádne postavila na nohy.

Mala som strach zdvihnúť slúchadlo a ohlásiť sa, pretože som vedela, že pokiaľ Kristián sedí vedľa mňa, na druhej strane linky mohol na to, či zdvihnem, čakať len jediný človek. Ľudovít.  

Po, asi dvoch minútach neodbytného vyzváňania to vzdal.

Skúšal to však znova a znova, keď som napokon s roztrasenou rukou konečne zdvihla slúchadlo a ozvala sa.

-         Daniela? –

-         Áno? – odpovedala som nevinným tónom, pretože mi doplo, že je už asi zle.

-         Počúvaj ma, okamžite prídeš dolu a pomôžeš Tine s pohármi, máme tu toho veľa. Dobre? O dve minúty ťa tu chcem vidieť. A keď urobíš, čo máš, potom sa môžeš vrátiť do izby. – oznámil mi striktne a stručne a položil.

-         Došľaka! – zanadávala som si nahlas.

-         Čo sa stalo? – spýtal sa Kristián.

-         Ľudovít. Musím ísť hneď dolu. – oznámila som mu zlomeným hlasom. 

Pousmial sa a zadíval sa do zeme.

Vedela som, že týmto krátkym procesom Ľudovít rázne ukončil moju hru na urazenú.

Kým som si to stihla uvedomiť, prešla jedna minúta a ja som mala už len tú druhú na to, aby som sa dostavila dolu, pretože mi bolo jasné, že ak nie, Ľudovít ma minimálne roztrhne ako žabu.

Kristián sa celý čas, čo som si zapínala košeľu, zips na sukni a snažila sa obuť si topánky, mlčky díval na mňa a usmieval. Najhoršie na tom všetkom však bolo, že som nemala čas pozrieť sa ani do zrkadla, a tak som sa chystala otvoriť dvere a bežať dolu so spustenými neupravenými vlasmi a rozmazanými čiernymi očami.

Kristián ma zrazu pri dverách zastavil.

Už znovu ma objal a pokúšal sa, ja neviem ani o čo, bolo mu predsa jasné, že musím byť v priebehu tridsiatich sekúnd dolu.

-         Pusti ma! – zrúkla som na neho už znova.

Nepomohlo to.

-         Je ti jedno, čo mi Ľudovít urobí, ak zas prídem neskôr, ako mi povedal?! – už som skutočne nevedela, čo na neho platí.

-         No taak! Pusti ma! Prosím, pusti ma! Nechcem mať ešte väčší prúser ako mám... – povedala som mu zúfalo.

A až potom ma pustil.

-         Dobre teda, tak poďme. –

Chytil ma za ruku a vybehli sme z izby.

Panebože, zabudla som v tom chaose aj zhasnúť svetlo a tuším, že aj zamknúť, tak veľmi som sa ponáhľala.

 

Keď sme sa blížili k baru, pustil moju ruku.

Vošla som dnu a prvý obraz, ktorý som videla, a pokiaľ bol nablízku i Ľudovít, bála som sa, že aj posledný, bola Tina za barovým pultom obložená pohármi, ktoré bolo treba umyť, vypulírovať a uložiť na pôvodné miesto.

-         Tiny, čo mám robiť? – pribehla som k nej.

-         Ty umývaj, ja budem pulírovať alebo nie, idem zatiaľ povymieňať popolníky po stoloch, dobre? –

-         Okey. –

Pustila som sa do práce a bola som príjemne prekvapená, že aspoň Tina sa na mňa nehnevala a pochopila dôvod, prečo som utiekla na izbu.

O pár minút som sa v bare zoči-voči stretla s Ľudovítom.

Aj on mal veľa roboty, netváril sa ktovieako nadšene, čo som vlastne ani nečakala, a tak som radšej okamžite odvrátila zrak a venovala sa svojej práci.

Cítila som, že na mňa ešte chvíľu potom hľadel, ale to mali na svedomí asi moje neupravené vlasy a oči, akoby som práve vyliezla z hrobu.

Za istých okolností som z neho mala strach, no postupne, keď som sa snažila robiť a lietala som ako blázon, akoby sme na to, aj ja aj on zabudli, čo bolo vcelku potešujúce.

 

Hoci mi Ľudovít povedal, že keď skončím, budem môcť odísť späť na izbu, neodišla som.

 

Stáli sme s Tinou pri bare a chvíľu sme nemali čo robiť, všetko bolo hotové, len sme čakali, kým odídu poslední hostia.       

-         Ako, Dani? – spýtala sa.

-         Už trochu lepšie. To bol čistý amok. –

-         Viem, videla som. –

-         Mám veľmi hrozné tie vlasy? –

-         Nie. Dá sa to. S tými očami vyzeráš ako Mortysha, ale to nevadí. – usmiala sa.

-         Vďaka. To bola lichôtka. Tish bola moja obľúbená postava. –

Obe sme sa nahlas začali smiať.

Spoza baru sa zrazu vynoril Ľudovít.

-         Baby, choďte si zapáliť, teraz, keď máte chvíľu čas. –

 

-         Choď ty. – poslala som Tinu.

   -      Dani, čo robíš, máme ísť obe, ma neštvi... –

-         Nie, ja... –

-         Okamžite! – zahlásila.

-         Nie, choď ty. Potom pôjdem ja. –

 

Tina teda odišla a hoci nebola robota, snažila som sa aspoň státím za barom vykompenzovať hodinu, ktorú som strávila hore pri cigaretách a fľaši.

Asi o dve minúty okolo mňa znovu prešiel Ľudovít.

-         Ty si si nešla zapáliť? –

-         Nie. –

-         Choď. –

-         Nie, ja... –

-         Choď. Potom sa bude upratovať. –

Nemala som chuť znova ho rozčuľovať a pokúšať, takže som ho radšej poslúchla a vzdialila sa.

 

Všetko by bolo okey, všetko v poriadku, keby mi Ľudovít pred koncom nezahlásil, že keď skončíme upratovanie, chce sa s nami ešte rozprávať.

-         Panebože, podľa mňa si to všetko na mňa nechal až na koniec a teraz mi vynadá... – stresovala som.

-         Ale nie, Dani, určite nie. Možno...nám len chce povedať, aké sme neschopné, to zase nie je také strašné... – snažila sa Tina uvoľniť atmosféru, keď som uvidela Ľudovíta, ako sa usadil v zadnej miestnosti, zapálil si a čakal na nás.

Obe sme sa zasmiali. 

 

Určite som si neprisadla k nemu. Na to som mala pred ním až príliš veľký rešpekt.

Zahasil cigaretu, nadýchol sa a začal rozprávať a ja som so zatajeným dychom počúvala.

 

Keď sme odchádzali z baru, bolo všetko znova v pohode. Ľudovít mi nevynadal, ani ma nezastrelil, jednoducho mi v kľude vysvetlil, že sa mám všetko radšej spýtať, ako urobiť niečo zle, to, čo mi hovoril na izbe, pretože v ten večer som v bare naozaj narobila toľko vecí, že keby som sa niekomu nezainteresovanému priznala, že som absolventka štvrtého ročníka Hotelovej akadémie a že o rok končím, tak by ma asi poslal dočerta.

 

Na druhý deň po raňajkách, keď sme mali chvíľu voľno, som si povedala, že si pôjdem zaplávať do bazéna.

-         Ideš so mnou, Tiny? – spýtala som sa jej.

-         Dani, nie, dnes nie, nie je mi dobre. –

-         Tak fajn, nevadí, pôjdeš so mnou nabudúce. –

-         Hmm...až vôbec bude nejaké nabudúce. – poznamenala nie veľmi nadšene.

Smutne som sa pousmiala. Vedela som, že o päť dní odchádzame.

 

Do plaviek som sa prezliekla až tam, v šatniach. V ten deň hneď po raňajkách, odišli všetci hostia a noví sa mali dostaviť až na večeru, čiže hotel a, prirodzene, i bazén, boli prázdne.

Bola som spokojná, aspoň ma tam nemali možnosť obzerať kdejakí deduškovia a babičky.

Medzitým, ako som plávala, bola som zamyslená a vôbec som nevnímala, že tam okrem mňa ešte niekto je. Plavčík, samozrejme.

Cítila som, že ma niekto sleduje. Otočila som sa a on sa práve snažil doplávať ku mne.

-         Ahoj. – pozdravila som ho.

-         Ahoj. Som sa rozhodol, že keď si tu sama, tak idem za tebou. –

-         Fajn. – povedala som mu s predstieraným úsmevom, pretože som mala chuť byť celkom sama a nie konverzovať bohvie aj o čom, s nejakým neznámym.

-         Už minule, keď si tu bola aj s kolegyňou, som si ťa všimol. Si pekná. Páčiš sa mi. – Chlapec na to išiel nejako príliš rýchlo a niežeby mi to vadilo, ale ani trochu ma nepriťahoval. A okrem iného, mala som predsa Kristiána a Ľudovíta.

 

-         Mimochodom, ja som Paťo. – predstavil sa mi.

-         A ja Daniela. – 

Zaujímal sa o mňa a stále sa ma na niečo vypytoval. Najskôr som sa toho stránila, nedôverujem a nerozprávam predsa o svojom živote cudzím ľuďom, ale musím priznať, že na druhej strane sa s ním celkom zľahka fajn kecalo.

 

 

-         Na večer už niečo máš? – spýtal sa ma.

Chvíľu ma to lákalo, aby som mu zaklamala, že áno, no...

-         Nie, dnes nie. – vyklopila som mu napokon pravdu.     

-         A šla by si so mnou von? – netrvalo dlho a začal ma pokúšať.

Bolo nad slnko jasné, že z toho bude maximálne posedenie pri káve a jedna dve cigaretky, lenže on si to asi predstavoval inak.

-         Kam? – pokračovali sme v debate.

-         Vieš čo? Chodievam do Diamantu. Bola si tam už niekedy? –

-         Nie. Ešte nie. Ale zvonka to vyzerá byť pekný hotel. A veľký. –

-         To je. Tak pôjdeš? –

Nechcelo sa mi. Ale Tina zasa šla von so svojou partiou, takže čo by som sama robila na izbe? Kristián by pravdepodobne znova neprišiel, takže by som tam trčala sama ako kôl v plote.

-         Pôjdeš? – spýtal sa ma druhý raz.

Áno, Kristián vtedy, keď som chcela byť s ním a čakala ho, neprišiel, tak teraz bude určite chcieť on byť so mnou... napadali ma poburujúce myšlienky a preto som sa rozhodla, oko za oko, zub za zub.

-         Áno, pôjdem. –

Spokojne sa usmial.

-         Teším sa. –

-         Aj ja. – podotkla som potmehútsky.

 

 

-         Dani, kam sa chystáš? Ideš za Kristiánom? – nechápala Tina, keď som polhodinu stála pred zrkadlom a vymýšľala všetky možné varianty toho, ako sa oblečiem.

-         Nie. –

-         Za Ľudovítom? – hádala ďalej.

-         Nie. –

-         Koľko ich máš? – smiala sa na mne, keď som si maľovala ústa načerveno.

-         Teda, ďakujem ti veľmi pekne. –

S Tinou sme si vždy robili jedna z druhej žartíky a vtípky. To vlastne ešte viac utužovalo naše priateľstvo.

 

-         Tak povieš mi už konečne za kým ideš? – nedalo jej to.

-         Nie za kým, ale s kým... – zahlásila som hrdinsky.

-         Je to až také víťazoslávne? – neverila mi.

-         Nie, vôbec nie. –

-         Prečo sa tak teda tváriš? –

-         Ani neviem, chcem sa pomstiť Kristiánovi. -   

-         Za čo? –

-         Vieš, vtedy, keď si bola vonku, keď mi sľúbil, že príde, ja som ho čakala a on neprišiel... –

-         Viem. Ty si teda pekná potvora! – poznamenala.

-         Viem, ale tak to musí byť. Idem von so Paťom. –

-         A to je zasa kto? –

-         Plavčík v bazéne. –

-         Hmmm, to som si mohla myslieť, si tam sama, tak sa hneď začne pokúšať, čo? –

-         Presne tak. – prikývla som.

-         A páči sa ti? -

-         Nie, ani trochu. –

-         Tak prečo...aha, už viem, zabudla som... – opravila sa napokon.

-         A ty? Ideš niekam? – spýtala som sa, pretože som si všimla, že aj ona sa chystá.

-         Idem. S Mišom a s jeho partiou. –

-         Okey. Tak idem. Dávaj si pozor, moja. Ľúbim ťa. – povedala som jej.

-         Aj ty si dávaj pozor. Maj sa. Stretneme sa...možno ráno... –

-         To každopádne. –

Poslednýkrát som sa videla v zrkadle, našuchorila si vlasy, aby som pôsobila sexi, pretože mi každý vravel, že sa mi to hodí a so smiechom vyšla von z izby.

 

Paťo už čakal na recepcii. Vyzeral prekvapene a ako sa zdalo, nedokázal zo mňa ani na chvíľu spustiť oči.

-         Ahoj. – pozdravila som ho.

-         A...ahoj. – koktal a očividne bol v pomykove.

Také veci nemám rada, keď je muž z nejakej ženy hotový, mal by sa to snažiť aspoň zakryť alebo akosi uhrať a nie civieť na ňu s otvorenými ústami.

   -     Ideme? – bol už netrpezlivý.

-         Nie, počkaj ma chvíľu tu, hneď sa vrátim. – požiadala som ho.

-         Okey. –

 

Pomalým krokom som sa blížila k baru, v lodičkách na podpätku a obtiahnutých krátkych šatách šitých presne na moju postavu. V ten večer som sa ja sama cítila sexi, takže s nízkym sebavedomím som rozhodne problém nemala.

Vzhľadom k tomu, že sa v ten večer nekonala zábava, bolo v bare dosť hostí.

Kristián stál za barom a pre niekoho z nich robil čaj.

-         Dobrý večer. – ozvala som sa prv, než on stihol niečo povedať.

-         Ahoj. Ideš za mnou? – spýtal sa, akoby to bola samozrejmosť.

-         Nie. Je mi ľúto. –

Úsmev z jeho tváre sa vytratil.

-         A kam ideš? –

-         Idem na kávu. –

-         S kým? –

-         S Paťom. –

Chvíľu premýšľal.

-        S plavčíkom? - 

Prikývla som s úsmevom.

Nemal k tomu čo dodať. Otočila som sa a odchádzala preč.

-         Kedy sa vrátiš? Nemôžeš byť dlho! Do desiatej musíš byť naspäť! – zakričal za mnou.

-         O to sa neboj. Budem. –

Bolo absolútne jasné, že keby som šla von s ním alebo len s Tinou, otázka, kedy sa vrátim, by ho až tak veľmi neťažila.

 

-         Už som tu. Môžeme. – oznámila som Paťovi a obliekala si vetrovku zlatej farby.

-         Fajn. –

Vonku bola už tma, všade vládlo ticho a trochu primŕzalo. Ale to bolo na október normálne počasie.

 

Hotel Diamant sa mi páčil. Usadili sme sa v útulnej kaviarni plnej hostí, ktorí sa bavili, tancovali a spievali.

-         Čo si dáš? – zauímalo ho, keď si prezeral nápojový lístok.

-         Dám si Viedenskú kávu. – rozhodla som sa.

-         Nedáš si víno? –

-         Nie, ďakujem. –

Objednal a medzitým sme sa ďalej rozprávali. Na moje veľké prekvapenie, jeho inteligencia bola obdivuhodná. Dalo sa s ním rozprávať o živote, vzdelaní, o knihách, dokonca ho bavilo počúvať i o mojom písaní, čomu som sa veľmi potešila.

A tak sme jeden druhému postupne porozprávali ten svoj životný príbeh a ani sme si to neuvedomili, sedeli sme tam už dve hodiny.

-         Pôjdeme pomaly? – spýtala som sa.

-         Ak chceš, môžeme. – súhlasil.

 

Pomaly sme sa pobrali smerom k nášmu hotelu, keď mi zazvonil mobil. Tina.

-         Áno? – ohlásila som sa.

-         Dani, ja len, či si v poriadku. –

-         Áno, samozrejme a ty? –

-         Aj ja. Kedy asi budeš v hoteli? – chcela vedieť.

-         O desať minút, som práve na ceste. –

-         Fajn, ja sa asi zdržím, takže len aby si vedela. Ahoj! –

-         Ahoj! –

 

   -     Kontrola zhora. – poznamenala som.

-         Mama? –

-         Nie. Tina. Moja kolegyňa. –

-         Aj ona je vonku? –

-         Samozrejme, čo by robila sama v hotelovej izbe? –

 

   -     Ďakujem za kávu. – poďakovala som sa mu rezervovane.

-         Nemáš za čo. Mimochodom, nejdeš so mnou dolu? –

Rozčúlilo ma to. Za koho ma, dočerta, pokladal?

-         K bazénu. Vieš, teraz tam nikto nie je... –

-         Nie, nejdem. Poďme do baru. – odeskla som.

-         Prečo? 

Pretože tam som mala istotu, ktorú vytváral Kristián a mal prísť aj Ľudovít.

-         Neviem, je mi tam dobre. – zaklamala som, hoci to bola predsa tiež pravda.

-         Ale tam, vieš, tam sú všetci a... – chaosil a bol neistý, videla som to na ňom.

-         Poď so mnou, dáme si víno a... –

Váhala som. Ale v taške som mala ukrytú baterku, ďalekohľad a nôž pre prípad, že by sa mi niečo chcelo stať a to ma upokojilo.

-         Dobre. Ale len na chvíľu. Nebudem dlho. V bare ma čakajú. –

-         Kto? –

-         Všetci. –

 

 

 

4/     U Paťa

 

Tmavé chodby v suteréne pôsobili úplne inak ako počas dňa, všetko tam bolo také tmavé, tajomné a vzbudzovalo to vo mne myšlienky na strašidelné príbehy, ktoré poznám...a najhoršie na tom bolo, že som mala vedľa seba celkom neznámeho človeka a nevedela som, čo od neho môžem očakávať.

Viedol ma po úzkych chodbičkách a ja som sa úpenlivo snažila zapamätať si cestu von, pre prípad, že by som fakt mala nejaký problém, čo bolo obtiažne, pretože potme je len ťažko niekde sa vyznať.

Usadil ma v jeho kancelárii a predtým, ako si sadol, zamkol dvere.

Spomenula som si na Kristiána a Ľudovíta. A zrazu som sa už nikomu nechcela pomstiť. Bola by som dala všetko pre to, aby na mňa Ľudovít nakričal, len aby stál vedľa mňa.

Bola som neistá a jediné, čo som chcela bolo, vrátiť sa hore a sedieť v bezpečí baru, kde ma všetci poznajú a kde nikoho ani len nenapadne, že by mi mohol ublížiť.

Bola som nepokojná, no snažila som sa nahovárať si, že je všetko okey, hoci na tom, že zamkol dvere aj napriek tomu, že tam okrem nás nikto iný nebol, vôbec okey nebolo.

 

-         Nalejem ti víno, dáš si, nie? – ponúkol ma.

-         Dám, prečo nie? Mimochodom, môžem si tu zapáliť? –

-         Samozrejme. –

Z tašky som vytiahla cigarety a nôž si premiestnila do bočného vačku, aby som ho v prípade potreby ľahšie našla a vzápätí vytiahla cigarety a oheň.

A napokon som sa v duchu začala smiať sama sebe. Nemohlo sa mi predsa nič stať, lebo som tu na praxi a každý by sa o tom hneď dozvedel.

-         Máš popolník? –

-         Nie, môžeš odklepávať cez okno, von. –

-         Tak fajn. –

 

Pokračovali sme v našom rozhovore, pričom som kútikom oka stále sledovala hodiny nachádzajúce sa za jeho hlavou. A keď bolo pol desiatej, zdvihla som sa a naznačila mu, že nech sa deje, čo sa deje, odchádzam.

-         Už ideš? –

-         Áno. –

-         Prečo? –

-         Lebo som už unavená a ako som ti povedala, hore ma čakajú. –

-         Dobre, počkaj, odomkem ti. –

Vstal a záhadne sa blížil k dverám. Už od začiatku bol vlastne zvláštny, rozprával, akoby spomalene a nedokázal tak rýchlo vnímať a premýšľať.

V každom prípade som sa modlila, aby to, že odchádzam, pochopil dostatočne rýchlo, aby mi odomkol dvere a ja aby som odtiaľ vyletela a bežala hore do baru vrátiť sa do Kristiánovho náručia.

Odomkol a pri dverách mi dal bozk na ústa.

-         Tak toto už nikdy viac neskúšaj. – povedala som mu odmerane.

-         Prepáč, len, si mi sympatická... –

-         To je jedno. Už to nikdy neskúšaj. Ahoj. – zopakovala som mu to ešte jasnejšie a odmeranejšie, aby to pochopil.

-         Ahoj. Tu je výťah, ním vyjdeš rovno pri bare. –

-         Fajn, maj sa. –

-         Ahoj. –

 

Nastúpila som do výťahu a kým som stihla vystúpiť, dumala som nad tým, ktorý výťah to asi tak môže byť a kam sa ním asi tak dostanem.

Vystúpila som v malej tmavej chodbičke, kde nesvietilo svetlo. Ešte stále som netušila, kde sa nachádzam. Vyšla som z dverí, za ktorými som konečne pochopila, kde som. Ešte stále som bola nepokojná a trochu nervózna, ale vedela som, že už je všetko znova v poriadku.

Na ľavej strane sa asi dva metre ďalej nachádzali vchodové dvere vedúce do baru.

Keď som cez ne prešla, odľahlo mi.

-         Už som tu. – zahlásila som Kristiánovi pri bare.

-         Fajn. –

Mala som nutkanie objať ho a povedať mu, čo som cítila, keď som bola tam dole, ale zdržala som sa.

Kým som stála za barom vedľa neho, všimla som si, že pri stole číslo jeden sedí už aj Ľudovít. Pohľad sa mi rozjasnil.

-         Tu je to moje. Nie tam dolu. – napadlo ma a pousmiala som sa.  

 

O pár dní mi zatelefonovala mama so správou, že už je na ceste za mnou. Potešilo ma to, rodina mi chýbala, hoci mimo domova som strávila už aj dlhší čas.

-         Dani, okolo pol štvrtej sme tam, dobre? –

-         Ste? – čudovala som sa.

-         Ideme aj s babkou. -  vysvetlila mi to.

-         Aha, tak skvelé, už sa teším, keď budete tu, tak ma prezvoň a my vybehneme dolu, dobre? –

-         Dobre. Tak zatiaľ ahoj. –

-         Ahoj. –

 

 

 

  5/     Mariana

 

Čas na hodinách ukazoval 15.35, takže som mala ešte čas. Tina na posteli vedľa mňa spokojne odpočívala, a ja som sa preto rozhodla, že ju nebudem rušiť a že pôjdem dole do baru pozrieť Kristiána.

-         Ahoj. – pozdravila som sucho.

-         Ahoj. Čo to máš s vlasmi? – spytoval sa nechápavo. – Inokedy ich také nemávaš... –

-         Umývala som si ich a mokré si ich zalakovala, aby mi to aspoň trochu držalo, vieš, príde mama.

-         Áno? A kedy? –

-         O takú polhodinu. –

-         Hmmm, tie vlasy máš sexi... – poznamenal s vášňou v hlase a mne sa to páčilo. Trochu som si však uvedomila, že mi chýba Ľudovít. A to bolo zlé, pretože som celý čas vlastne nevedela, čo chcem a ktorý z nich ma viacej priťahuje. A navyše, s Ľudovítom som nemala príliš veľa možností, kedy by sme sa stretli sami a spoznali lepšie toho druhého, hoci tu vlastne vôbec nešlo o to, aby sme poznali jeden druhého, šlo len o tú čisto sexuálnu túžbu, ktorá, prirodzene, nikomu z nás nechýbala.

 

    -    Áno? A čo s tým máš v pláne urobiť? -

Zrejme nič. Práve mu zazvonil mobil a keď sa dozvedel, že je to jeho otec, bolo jasné, že skôr, ako o polhodinu nedotelefonuje.

Trpezlivo som však vyčkávala a keď po pätnástich minútach, podľa toho, ako sa Kristián tváril,  obtiažnej konverzácie, konečne zložil, mohli sme sa opäť venovať jeden druhému.

Robili sme si navzájom zle a smiali sa na sebe, bolo nám fajn, nikdy predtým som sa s ním takto nebavila, neriešili sme, čo bude po tom, keď odídem z baru alebo keď odídem z tohto hotela...Nešlo o nič, boli sme spolu a bolo nám dobre.

Moje výkriky spojené s hrdelným smiechom zrejme bolo počuť i za dverami, pretože za barovým pultom sa nečakane objavila Mariana, Kristiánova frajerka.

Pustil moju ruku a šiel sa jej venovať.

Pozrela som na hodinky, bolo už 16.00.

Zdvihla som sa a s taškou v ruke potichu prekĺzla okolo nich. Kristián stál a myslím, že dával zovrieť vodu do kanvice a Mariana meravo stála za barom z opačnej strany a výraz jej tváre pripomínal skôr akúsi sochu, než živú bytosť.

Obaja viedli, zdalo sa, akúsi obligátnu nezáživnú konverzáciu, len tak, aby sa nepovedalo, že spolu chodia a nemajú sa o čom zhovárať.

 

-         Tak ahojte, musím už ísť. – rozlúčila som sa s nimi nezaujato a medzitým, ako som vychádzala von z hotela a čakala, kým sa nablízku objaví naše malé biele auto, som premýšľala nad tým, že by som asi nechcela vedieť alebo skôr vidieť, čo sa v bare dialo po mojom odchode.

 

Stála som vonku, sledovala všetko naokolo a nechcela veriť tomu, že už o pár dní to tu budem musieť opustiť a vrátiť sa domov.

Nestála som tam dlho, keď som uvidela dve blížiace sa postavy s plnými rukami tašiek. Boli to ony. Mama a babka.

Šla som im oproti.

-         Ahojte! – privítala som ich.

-         Ahoj, zlatko! – zvolali nahlas a vrhli sa mi do náručia, akoby som pol roka nebola doma.

-         A...kde máte auto? – zaujímalo ma.

-         Vieš, nevedeli sme, či tu môžeme parkovať, ale máme ho neďaleko odtiaľto, neboj sa.... –

V očiach mojej mamy som už znovu uvidela svetielka, aké mávala vždy, keď bola spokojná a babka sa usmievala tiež.

-         Tak poďte hore. – navrhla som im.

-         Môžeme? –

-         Samozrejme, aspoň vám to tu ukážem. –

 

Vstúpili sme dnu a moja horúčkovitá prednáška o tomto hoteli sa začala.

-         Tu je bar, môžete sa ísť pozrieť aj dnu, keby ste chceli... –

-         Nie, my len tak nakukneme... –

Obe nakukli do baru a šli sme ďalej.

-         Toto je jedáleň....- pokračovala som a otvorila dvere vedúce do jedálne.

-         Fúha, tá je teda veľká.... – skonštatovali obe.

Recepciu videli hneď pri vstupe dnu, takže o tej som im vykladať nemusela.

-         Fajn, izbu máme na prvom poschodí, takže môžeme ísť hore. Chcete ísť výťahom, alebo... –

-         Nie, to jedno poschodie prejdeme.-

-         Dobre. Tadiaľto. –

-         Danka a kde je Kristínka? – napadlo mamu.

-         Spí na izbe. Viete, takto popoludní si aspoň trochu oddýchneme. –

-         Veď áno, jasné. –

 

Odomkla som dvere na izbe, pretože kľúč som si vzala ja, ona aj tak spala a netušila o tom.

-      Takže toto je izba.Celkom v pohode. Máme, ako som ti už spomínala, - otočila som sa k mame, -  aj televízor, kúpeľňa je tiež celkom v poriadku, takže tak.... -            

 

Obe sa milo usmiali pri pohľade na Tinu, ako spokojne spí. Musela som ju však prebudiť.

-         Tiny...Tiny, vstávaj, máme tu návštevu... – snažila som sa ju prebudiť prirodzeným spôsobom.

-         Ale veď ju nebuď, nech si pospí. – zahlásila babka súcitne.

-         Ale čoby? Spáva každú noc dve hodiny tak, ako ja, tak pekne vstane a pôjde s nami von, že Tiny? –

Ďalej som ňou lomcovala až dovtedy, kým sa celkom neprebrala.

-         No konečne si hore! – poznamenala som sarkasticky, ale s úsmevom.

-         Dobrý deň. – pozdravila Tina mamu a babku.

 

   -      Panebože, ako si schudla...- usúdila babka s poľutovaniahodným výrazom na tvári.

-         Nie, babi, to sa ti len zdá, dlho ste ma nevideli. – klamala som.

-         Nie, babka má pravdu. Keď si odchádzala z domu, vyzerala si inak, - pridala sa k nej mama a mne už nenapadali žiadne vhodné argumenty, ktorými by som vyvrátila to, čo si mysleli, že je pravda a čo vlastne aj pravdou bolo. Skutočne som o dve kilá schudla.

-         Preto sme ti priniesli sladkosti a tak, aby si to aspoň trochu vykompenzovala. – povedala mama a ukázala pritom na tie dve tašky, ktoré so sebou priniesli.

Vlasy sa mi naježili.

-         To sú všetko sladkosti? –

-         Ale nie, zlatko, pribalila som ti aj pár vecí na oblečenie, vieš, tie, čo si chcela... –

-         Aha, jasné. Vďaka. – poďakovala som im obom a hneď som si spomenula na tie šaty, ktoré som chcela, aby mi mama priniesla, lebo som túžila po tom, aby ma v nich Ľudovít aspoň raz videl.

 

   -     Tak čo? Ideme niekam? – napadlo ma len tak.

   -     A kam? -  

-         Je tu cukráreň, tam by sme mohli skočiť na kávu...nie? –

-         Fajn nápad, môžeme. – povedala Tina uznanlivo.

-         Tak poďme. –

 

Mama mala chuť na zmrzlinový pohár, ktorý bol odfotený v lístku na stránke sedem a s dobrými úmyslami zavolala na čašníka alebo ako ho mám nazvať, čo bol mimochodom, Kristiánov kamarát a z videnia sme sa poznali, no ten jej, oznámil, že nemá zmrzlinu, takže si musela vybrať niečo iné.

-         Dani, dáš si nejaký zákusok? Ty, Kristínka? Mami? – zaujímalo mamu a silou mocou chcela niektorej z nás urobiť radosť a kúpiť niečo sladké.

My sme však s Tinou boli ešte od obeda najedené, takže sme si dali len kávu, mne, samozrejme, žiadna iná ako Viedenská, nehrozila.

Babka napokon neodolala a šla k pultu,za ktorým boli všetky tie dobroty vyložené, vybrať si. A tak sme sa s Tinou prizerali na to, s akou chuťou sa do toho mama a babka pustili. Medzitým sme sa rozprávali, jednu za druhou som postupne prijímala informácie, čo nové doma a ja som im zase rozprávala o našich zážitkoch s Tinou, na ktorých sa všetky štyri schuti zasmiali.

 

-         Danka, tak my už asi pôjdeme. – dvíhala sa moja mama nečakane zo stoličky.

-         Už? –

-         Veď, vidieť sme vás videli, tak pomaličky pôjdeme. Nech si pred večerou trochu oddýchnete. –

-         Dobre teda. –

Rozlúčili sme sa a pobrali sa naspäť do hotela.

 

 

   -      Hm...čo všetko mi priniesli? – premýšľala som nahlas.

-         To ja neviem....pozri sa. – odpovedala mi Tina..

-         Dobre, veď, ja som sa nepýtala teba. –

-         Aha, a koho? –

-         Nikoho. Len tak si rozprávam.

-         Myslím, že tebe táto prax nerobí dobre takisto ako mne. – poznamenala.

-         Asi máš pravdu. – súhlasila som.

 

Akonáhle som za sebou a Tinou zatvorila dvere izby zvnútra, som sa hodila na posteľ a začala vybaľovať tie dve tašky, ktoré mi tam mama a babka nechali.

Priniesli mi veľa, veľa čokolády, veď ma už poznajú, pribalili aj balíček s kockami ľadovej, tešila som sa ovociu, lebo to som v tých dňoch dosť potrebovala a najlepšia na tom všetkom bola kukurica a jahody v konzerve, ktoré som objavila na spodku tašky a kvôli ktorým som šachovala po celom hoteli a snažila sa nájsť otvárač.

Pýtala som sa v kuchyni, pýtala som sa na recepcii, jednoducho všade, len aby som nemusela navštíviť bar, no rady všetkého personálu hotela, ktorých postretla moja prosba o otvárač, smerovali presne tam. Za Kristiánom.

 

Blížila som sa k baru a nenápadne vykukla spoza dverí. Mariana tam už, chvalabohu, nebola.

-         Ahoj. Už som tu. – oznámila som mu bezstarostne.

-         Ahoj. Potrebuješ niečo? Alebo...mňa? – spýtal sa s úsmevom.

-         Potrebujem, aby si mi otvoril konzervu s jahodami. –

Nechápavo sa na mňa pozrel.

-         Prosím... – zaklipkala som očami a on si nemohol pomôcť.

-         Dobre teda, keď tak pekne prosíš... –

 

Vzal otvárač alebo nôž? Už sa nepamätám, čo to bolo a po chvíli mi podal otvorenú konzervu.

-         Ďakujem... –

-         Nemáš za čo. – Díval sa, akoby sa chcel každú chvíľu na mňa vrhnúť.

-         Dáš si? –

-         Nie, dal by som si teba... –

Bez slova a venujúc svoju pozornosť výlučne svojim zaváraným jahodám, odišla som z baru.

 

Dni plynuli rýchlo. Počas každej zábavy sme sa s Ľudovítom permanentne hádali, ale to už, ako sa zdalo, patrilo k tomu. Dalo by sa povedať, bolo akousi tradíciou alebo ako to správne vystihnúť.

Zdalo sa to čudné, ale pred nami sa častejšie a častejšie začalo vynárať slovo spojené s mnohými činnosťami, ktoré sme zvykli robievať každý alebo každý druhý deň. Posledný deň v kuchyni, poslednýkrát sme sa kúpali v bazéne, poslednýkrát sme boli večer vonku, pred nami posledná zábava...

Vždy, keď som odchádzala z praxe, bolo mi smutno a cítila som niečo neidentifikovateľné, zvláštne, podobné nostalgii.  

 

 

-         Tiny? –

-         Čo, moja? – ozvala sa Tina z kúpeľne.

-         Dnes večer sa ideme lúčiť, nie? –

-         Áno, Dani, áno. – Jej hlas znel skôr sklesnuto ako neutrálne a moje myšlienky by sa dali ohodnotiť rovnakými prívlastkami.

 

Stála som v kúpeľni a líčila si tvár. V ten večer, v posledný večer, som chcela vyzerať najkrajšie, ako sa len dalo. Nenalíčila som sa veľmi, lebo Ľudovít mi povedal, že čierne líčenie sa mojim očiam nehodí, takže riasenka to istila. Moja pokožka bola vždy bledá, takmer porcelánová, takže som ju pretrela bledým púdrom a na ústa si naniesla matný balzam a priesvitný lesk na pery. A medzitým mi potichu tiekli slzy. Našla som tam dvoch ľudí, ktorých som mala skutočne rada a hoci sme si s Tinou sľúbili, že sa tam v rámci praxe o tri mesiace vrátime, bola to predsa len dlhá doba na to, aby som si reálne vedela predstaviť, ako to tam bude prebiehať, ak tam znovu prídeme.

Na Petra som už myslela len zriedka, vcelku sa mi podarilo zabudnúť na to zlé, ktorého bolo až až a príjemné spomienky mi zostali a vždy, keď som si nejakú z nich vybavila, na mojej tvári sa objavil úsmev.

 

Keď som sa nalíčená pozrela do zrkadla, všimla som si, že slzy mi make-up nepokazili, nebolo ich takmer ani vidieť, za čo som bola vďačná. Nechcelo sa mi totiž Tine vysvetľovať, o čo ide, hoci ona by to určite bola vedela aj bez slov.

Zo skrine som si vzala tie najkrajšie šaty, ktoré som mala, tie, ktoré mi priniesla mama a obliekla si ich.

-         Aká si krásna. – poznamenala Tina.

-         Vďaka, Tiny. Berieme aj fľašu? –

-         Jasné, alebo, že by sme to všetko ešte dnes večer vypili my? –

Ťažkopádne som sa pousmiala.

   -      To určite... -

 

Zišli sme teda dolu a zamierili rovno do kuchyne.

Ako som už spomínala, čo sa týkalo zamestnancov v kuchyni i obsluhe, nikto z nich, ani jeden, ma nemal rád a podaktorý ma dokonca ani len nezniesol. V ten večer som si však povedala, mám to na háku, už odchádzame, poďme si pripiť a rozlúčiť sa s nimi ako sa na slušných ľudí patrí.

Nechce sa mi rozoberať, čo sa tam dialo, jednoducho mi to nebolo dvakrát príjemné, keď porovnávali moju prácu s tou Tininou, a ja som sa pritom od nich nečakane dozvedela, že neviem robiť, čo ma absolútne vytočilo, ale nedávala som to najavo.

-         Ja neviem robiť? Tak potom skutočne neviem, čo povedia ďalším babám, ktoré sem prídu po nás.. – vysvetľovala som Tine rozhorčene.

-         Daniela, prosím ťa, veď je to celkom smiešne... – snažila sa ma upokojiť.

-         Vieš, keby som vedela, že mi tá práca nejde, tak si to priznám ale ja si nepripadám ako nejaký neschopný manták! – rozčuľovala som sa, lebo správanie okolitých ľudí, vzhľadom k tomu, že sme na druhý deň mali odchádzať, sa mi zdalo viac ako nevhodné.

-         Veď ani nie si, moja...už kašli na to. –

-         Máš pravdu...Ale dlhšie tu už nezostanem, ideme do baru. – zahlásila som.

-         Okey, tak poďme. –

A tak sme ich opustili, zo stola si vzali svoj Fernet a pobrali sa ďalej.

Tina tam mala pri stole svoju partiu. Ja som tam mala Kristiána a Ľudovíta.

Usadili sme sa teda k nim a bezastarostne sa ďalej bavili.

Vypili sme s Tinou takmer celý Fernet a musím uznať, že hoci nepijem, v te večer som bola opitá.

Neustále som nenápadne behala okolo baru a snažila sa prehodiť s Kristiánom alebo Ľudovítom  aké-také slovo, no mali veľa práce, takže sme si, zdá sa mi, len pripili a keďže ma počas pohodovej atmosféry prepadli pochmúrne myšlienky týkajúce sa nášho odchodu a lúčenia, odišla som hore do našej izby.

 

Točila sa mi hlava, cítila som sa zle, a tak som sa len narýchlo vyzliekla, oblečenie pohádzala všade mimo len nie do skrine, natiahla si na seba Kristiánovo tričko a zaľahla spať.

       

Blúdila som po hoteli a nevedela som, kam. Snažila som sa nájsť Ľudovíta, musela som mu niečo súrne povedať, šla som teda do baru a tam som ho konečne našla. Stál za barom, cigareta v ruke.

-         Ahoj, ja... – začala som.

-         Nič nehovor, všetko viem. – povedal mi pokojne. – Poď sem. –

-         Čože? –

-         Poď sem, ku mne. –

Poslúchla som ho. Chytil ma okolo pása a objal. Na to som celý čas čakala. Vedela som, že by z toho bolo aj niečo viac, ale v podvedomí som počula zvoniť mobil, vzápätí klopanie na dvere a ja som sa prebudila.

 

Ťažkopádne som rozlepila oči a aby som šla k dverám, to by sa muselo stať fakt niečo vážne, takže som zostala ležať, len som sa snažila vnímať, čo sa deje. Lenže to som ešte nevedela, že sa niečo vážne naozaj stalo ...

Dvere boli odomknuté, aby Tina, keď sa vráti, ma nemusela budiť, a tak dotyčný stojaci za dverami napokon vstúpil.

Bola to Mariana.

-         Ahoj, Dani, to som ja. Nechcem ťa vyrušovať, ale... – začala celkom pokojne.

Sadla si ku mne na posteľ a pokračovala.

-         Musím sa ťa niečo spýtať. –

-         Pýtaj sa. – zamrmlala som a musela som v tej chvíli vyzerať fakt strašne, vlasy ako hniezdo, oči opuchnuté ako žaba, stále sa mi točila hlava, hoci čo sa týkalo alkoholu, už som bola ako-tak znova pri zmysloch.

-         Prosím ťa pekne, povedz mi pravdu. Spala si s Kristiánom? –

Padla otázka a ja som nevedela, čo skôr.

V rýchlom slede som si vybavila spomienky z blízkej minulosti, keď sme sa s Kristiánom bláznili v bare a ona tam prišla a videla nás. Alebo keď som stála v bare, že si zalejem čaj, mala na sebe jeho červené tričko a Mariana stála za barom. Nie, neobliekla by som si ho, keby som vedela, že tá baba, čo tam stojím, je ona, je Kristiánova frajerka...alebo, keď...

-         Áno. – nemalo zmysel zatĺkať a robiť idiota z nej a ešte väčšieho zo seba.

Čakala som, čo príde. Či mi dá facku, začne vrieskať ako na ratu alebo vybehne z izby s plačom...na to všetko by totiž, mala plné právo.

-         Fajn, a...ešte niečo, ak sa smiem spýtať, koľkokrát to bolo? –

-         Ja neviem, nie veľa, možno osem...- zahlásila som a potom mi doplo, že asi skutočne nebolo vhodné priznať ešte aj to.

-         Dobre, pokojne spi ďalej. Ďakujem. – oznámila mi nebezpečne pokojne a dvíhala sa z postele.

-         Nemáš za čo. –

-         Ahoj. –

-         Maj sa. –

Odišla z izby a kým som si uvedomila, čo som práve vykonala, karty už boli rozdané a bolo neskoro.

Skontrolovala som svoj mobil, kde svietili dva zmeškané hovory. Kristiín. Snažil sa mi beznádejne dovolať, aby som bola pripravená na to, že za mnou príde Mariana a aby som jej za žiadnu cenu nepovedala pravdu.

Túto vetu som už raz v tomto príbehu použila, takisto v spojení s ňou. Nevedela som a ani som nechcela vedieť, čo sa dialo v bare po tom, ako odo mňa odišla.

Nevedieť alebo sa tváriť, že nevieš, je niekedy asi lepšie.

 

Chvatne som vstala z postele a hneď som aj klesla späť, lebo chvíľu som mala pocit, že asi odpadnem.

Ani neviem, čo som vlastne chcela urobiť, asi len zatelefonovať Tine, ako to tam dole v bare vyzerá, no vzápätí sa vrátila i ona.

-         Dani, si v poriadku? – spýtala sa ma, keď ma uvidela ako bez duše sedieť na posteli.

-         Nie, nie som. – povedala som potichu.

Tina mala v krvi ešte viacej alkoholu, ako som mala ja, ale pokiaľ išlo o nejaké problémy, vnímala ma dokonale.  

-         Bola tu Mariana. –

-         Čo? Kto? Mariana? To je predsa...Kristiánova... –

-         Áno, Kristiánova frajerka. – dokončila som za ňu.

-         Čo chcela? – zaujímalo Tinu, hoci tušila, čo asi bolo vo veci, pretože jediné, čo mňa a Marianu spájalo, bol Kristián.  

-         Chcela vedieť, či sme spolu spali. –

-         A ty? Snáď si jej nepovedala pravdu? – žasla.

-         Povedala... –

-         Čože? Daniela? To nemyslíš vážne? Prečo si to urobila? –

-         Lebo o tom už aj tak vedela. –

-         A ako zareagovala? –

-         Nijako, tak pokojne ako prišla, tak aj odišla.-

Ozrejmila som Tine dôvod, prečo som to urobila a potom už chápala aj ona.

-         Tina, ja som mu nechcela ublížiť... – zašepkala som potichu. – Mám ho rada. –

-         Ja viem, moja, viem, ale to je jeho problém, že robí, čo robí, ty za to predsa nemôžeš... –

-         Môžem Za všetko môžem len ja. Každému len zničím vzťahy a život. – rumázgala som.

-         Nie, tak to nie je, moja. – uisťovala ma Tina, prisadla si ku mne na posteľ a objala ma.

Po tvári mi stekali slzy.

 

Keď Tina zaspala, vyšla som na chodbu, k oknu a pozerala som, či Kristián už odišiel alebo je ešte v hoteli. Auto tam už nebolo. Odišiel.

Sadla som si na zem pred dvere našej izby a napísala mu esemesku.

-         PREPAC, NECHCELA SOM TI ULIZIT. MRZI MA TO. KAZDEMU LEN NICIM ZIVOT, VIEM. SNAD MI TO ODPUSTIS. DANIELA. –

Ďalej som plakala a zúfala. Sedela som tam takú polhodinu, bolo už pol štvrtej ráno, keď z izby znepokojene vyšla Tina.

 

-         Dani, panebože, čo tu strašíš? – spytovala sa a snažila sa pozrieť mi do tváre, čo bolo obtiažne, pretože hlavu som mala sklonenú, zakrývali ju dlane a dlhé vlasy som mala spustené.

-         Nič. Tina, choď si ľahnúť, zajtra skoro vstávame. – poslala som ju späť, hoci som vedela, že zbytočne, lebo som vedela, že odtiaľ neodíde a nenechá ma tam sedieť samú.

-         Idem. Ale ty ideš so mnou. – zahlásila rozhodne.

-         Nie. – namietala som, - je mi tu dobre. –

-         Nie, nie je, je tu zima, budeš chorá, nemôžeš tu sedieť do rána. Poď, vstávaj. – ťahala ma hore.

Horko-ťažko som vstala a poslúchla ju.

-         Tak, ideme spať a ráno bude lepšie, uvidíš. – uistila ma a pohladila po vlasoch.

-         Vďaka, Tiny. –

 

A toho zvláštneho bieleho rána, keď sme sa s Tinou prebudili, sme si uvedomili, čím bolo zvláštne okrem toho, že vonku snežilo. Boli to posledné stránky kapitoly nášho príbehu odohrávajúceho sa v tomto hoteli, v tomto meste a medzi týmito ľuďmi.

Nechcelo sa mi domov. Zamestnanci v kuchyni a obsluhe a k tomu ešte aj vedúca ma vôbec nemali v láske, paradoxne, aj tak som si to tam veľmi obľúbila.

 

-         Daniela, kedy nám ide autobus? – pýtala sa ma Tina, keď sme sa prezliekali, ja do blúzky, vesty a čiernej sukne a ona do kuchárskeho oblečenia, pretože sme o tom nemali prehľad.

-         Neviem, spýtame sa na recepcii. Končíme obedom, však? Ja v obsluhe končím o druhej a ty končíš o jednej v kuchyni, že? –

-         Áno. – prikývla.

Autobus mal ísť presne dve minúty po druhej popoludní.

 

Posledný deň bol, tak trochu nostalgický, pre ostatných možno len rutinou, baby odchádzajú z praxe po troch týždňoch, po nich prídu nové.

Zrazu som sa nehnevala na ufrflaných hostí, ktorým sa niečo nepáčilo, zrazu mi nevadilo ani to, že som si sem-tam poplietla stoly alebo jedlá, nevadilo mi nič.

S Tinou sme pri raňajkách rozoberali naše pocity.

-         Tina, ako ti je? – zaujímalo ma, keď som si na tanier nakladala lečo a zeleninu.

-         Vieš, aby som ti povedala pravdu, nechce sa mi ísť domov. Bolo nám tu fajn, že? –

-         To áno. –

-         A ty moja, už je ti lepšie? –

-         Tak trochu, pravdupovediac, ešte mi to celkom nezaplo. A najhoršie na tom je, že som sa s ním nemala ani kedy rozlúčiť. A ani teraz tu nie je. –

 

V posledný deň, dopoludnia, sa mi všetko zdalo, že prešlo rýchlo a keď som len tak pozrela na hodiny, bolo 13.00.

Nastierala som v jedálni na večeru, keď ku mne z kuchyne dobehla Tina.

-         Dani, tak ja idem, dobre? Idem sa pobaliť, počkám ťa. –

-         Tina, ja neviem, či to do druhej stihnem. – poznamenala som a dúfala, že nie.

-         Ale potom nám už nič iné nejde. –

-         Ja viem, pokúsim sa. –

 

Keď som o 13.45 skončila s prácou, bežala som na izbu povedať Tine, že ja to asi nestihnem.

-         Tina, ty už ideš? – čudovala som sa. Už bola oblečená, pobalená a do príručnej tašky sa snažila napchať posledné veci.

-         Idem, Dani, veď o pätnásť minút nám ide autobus. –

-         Dani? Akože, ty si myslíš, že to stihnem? Tina, ja som teraz skončila. – snažila som sa jej vysvetliť to tak, aby to pochopila. – tak poďme spolu na ten autobus, čo ide neskôr. –

-         Neskôr nejde nič. – skonštatovala.

-         Ale ide. Pýtala som sa na recepcii, o 16.15 ide ďalší. –

-         Ale ja idem na tento. – ukončila to napokon.

-         To ma tu chceš nechať? – žasla som.

-         Daniela, prepáč, ale mne príde Marek, ja musím byť už o dve hodiny doma. –

-         Takže, už znova ti je prednejší on ako ja, že? Tak vďaka. – povedala som jej svoj názor.

-         Tak to nie je... –

-         Ale je a daj mi pokoj! – nenechala som ju dohovoriť, - Choď si teda! –

-         Tak fajn, ale Daniela... –

-         Došľaka, choď už niekam, vôbec ma to nezaujíma, dobre?! – odpísala som ju.

-         Nie! Nie ja! Môžeš mi vieš čo! –

Takto sme sa s Tinou už dlho nepohádali. Vyzeralo to biedne. Ja som vbehla do kúpeľne a zatvorila sa tam a ona vyletela z izby a tresla za sebou dverami.

 

Tak som si pobalila veci, prezliekla sa a zišla dolu, na recepciu.

-         Môžem si tu nechať chvíľu batožinu, že? – spýtala som sa.

-         Samozrejme. –

 

Najprv som šla do kuchyne, pozdraviť ich a rozlúčiť sa. No a potom, potom som zamierila do baru.

-         Ahoj. – pozdravila som Ľudovíta.

-         No ahoj, Dani, tak čo? Už odchádzaš? –

Prikývla som.

Ako som tak premýšľala, hnevala som sa na Tinu, že ma tu nechala, no na druhej strane som tušila, že keby som nebola nervózna z toho, že som sa nestihla rozlúčiť s Kristiánom, nebola by som k nej až taká nepríjemná.   

 

-         Dani, Tina bola za mnou a... – začala hovoriť.

-         Sťažovala sa? Áno, poznáme... –

-         Prosím ťa, nechaj ma dohovoriť. – požiadal ma pokojným hlasom a díval sa mi pritom do očí.

-         Dobre, už počúvam. – poslúchla som ho a už znovu sa vyžívala v počúvaní jeho príjemného hlasu.

-         Tina sa prišla rozlúčiť a hovorila mi, že ste sa pohádali. – povedal a ja som čakala, že bude rozprávať ďalej, no on zasa čakal na moju odpoveď.

-         No, pohádali... – prikývla som a nebola som nadšená.

-         Povedala mi, že ju to mrzí, ale naozaj musela odísť. –

-         Ja viem, neriešme to, okey? – navrhla som mu.

-         V poriadku. –

 

Poslednýkrát som sa rozhliadla po bare, spomenula si, ako vyzerá, keď je plný hostí, dnes bol prázdny, bol tam len Ľudovít. Len Ľudovít a ja...

Otočila som sa k nemu.

-         Bolo mi tu fajn. – poznamenala som.

-         Ja viem, Dani, viem...-

Bolo ticho.

-         Ale veď sem ešte prídete, nie? – prerušil ho Ľudovít.

-         Dúfam, že čoskoro. –

-         Kedy ti ide autobus? – zaujímalo ho.

-         Okolo 16.15. –

-         No, to je jeden z autobusov, ktoré väčšinou nechodia, takže... – začal.

-         Čo?! – nechápala som. – A ako pôjdem domov? –

-         Hmmm...neviem ako a neviem ani kedy...prinajhoršom ťa ráno hodím ja. – uškrnul sa.

 

 

 

 6/     V poslednú noc

 

Ľudovít popoludní v salóniku chystal nejakú akciu, tak som sa rozhodla, že kým odídem, pomôžem mu a budem tam s ním.

-         Pomôžem ti s niečím? – ponúkla som sa ochotne.

-         Chce sa ti? – spýtal sa s úsmevom, kým nastieral príbory.

-         Samozrejme, aspoň sa tu dovtedy nebudem nudiť. – poznamenala som.

-         Fajn, tak, ak by sa ti chcelo... – zopakoval znova a už znova sa usmial, - môžeš povykladať poháre z tých krabíc a vypulírovať ich. –

-         Okey. –

 

Dala som sa do roboty. V Ľudovítovej prítomnosti mi bolo veľmi dobre a príjemne. Počas práce sme sa o všeličom možnom rozprávali, smiali a ja som si uvedomila, že on sa ku mne správa oveľa spôsobnejšie a lepšie, ako niekedy Kristián.

 

Medzitým, ako som poháre zakladala na stoly, sa pomedzi ne ponevierala vedúca.

-         A vy ste ešte tu? – spýtala sa, „milo“ ako vždy.

-         Áno, mne ide autobus... – pozrela som sa na Ľudovíta, - až o 16.15. – povedala som neisto a Ľudovít sa stále usmieval. Panebože, mal taký krásny úsmev.

-         Aha, dobre. – prikývla bez akejkoľvek zmeny výrazu tváre. Vždy dokonale kamenný.

 

Mala som dojem, akoby som jej tam prekážala, akoby nechcela, aby som tam zostávala dlhšie, ale podľa toho, čo mi rozprávali ostatní, bolo všetko v poriadku.

 

-         Dani, poď so mnou do jedálne, pomôžeš mi nakrájať chlieb. – požiadal ma Ľudovít a ja som s potešením prikývla a nasledovala ho.

Len čo sme sa on a v tesnom závese za ním ja, objavili v jedálni, až vtedy sa servírky ukázali v tom pravom svetle. Začali po mne zazerať, pokrikovať, čo tu ešte robím, keď som už mala byť doma a ja som sa cítila minimálne trápne, hoci jediný, kto sa mal cítiť tak ako ja, boli ony.

-         Prosím Vás pekne, neriešte to, dobre? Daniela tu zostala, pretože nestihla autobus a ďalší jej ide o pol hodinu. – riešil za mňa Ľudovít a ja som sa usmievala popod fúzy, pretože som vedela, že pokiaľ som tam s ním, nič sa mi nestane. Tak si ma ochraňoval...

Ľudovít mi za ich stáleho frflania za našimi chrbtami vysvetlil, ako funguje stroj na krájanie chleba, a s tým, že sa o dve minúty vráti, si na chvíľu odbehol.

A teraz som tam zostala sama. Ponáhľala som sa, aby bol chlieb čo najskôr nakrájaný a v košíkoch a bežala som preč.

Keď som zadychčaná s chlebom v rukách vošla do baru, Ľudovít nechápal.

 

-         Čo sa deje, Dani? Prečo si taká vystrašená? – spýtal sa ma vľúdne.

-         Lebo...je to tam hrozné, už nechcem ísť do jedálne, ja... –

-         No tak, pokojne, veď kašli na nich, si predsa tu a si so mnou. – snažil sa ma upokojiť.

 

Sadla som si na okraj barového pultu.

-         Prečo ma tak nenávidia? –

-         Neviem, Dani, ale môže ti to byť ukradnuté. –

-         Ja viem, ale...veď som nič neurobila, v práci som sa snažila a... –

-         Viem. – povedal potichu.

Dívala som sa do zeme a keď som cítila, že je ku mne nebezpečne blízko, neviem prečo, zdvihla som hlavu.

Nádherne voňal, mal krásne oči a bol ku mne láskavý. Mala som chuť objať ho.

-         Ľudovít, ja...ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobil aj za to, čo robíš. – poďakovala som sa mu úprimne.

-         Nemáš za čo, Dani, mám ťa rád, tak prečo by som ti nepomohol, keď to potrebuješ? Koniec koncov, aj ty si mi v bare každý večer pomáhala a to aj napriek tomu, že si nemusela a napriek tomu, že som ti permanentne každú zábavu za niečo vynadal. – poznamenal, usmieval sa pritom a mňa rozosmial tiež.

Chvíľu sme tam tak sedeli a keď  som pozrela na hodiny, bol najvyšší čas odísť.

-         Ľudovít, už je veľa hodín, musím...musím už ísť... – oznámila som mu a akokoľvek som sa premáhala, slzy sa mi tlačili do očí.

-         No taak, Dani, nebuď nešťastná, keď budeš mať ďalšiu prax, zasa určite prídeš sem, však? –

-         Asi áno. Dúfam. – povedala som potichu.

-          Aj ja. – usmial sa na mňa.

-         Tak sa teda maj. – rozlúčila som sa s ním a prvýkrát som k nemu bola až takto blízko.

-         Ahoj, Dani. Určite sa ešte uvidíme. – poznamenal a objali sme sa. Prvý a zároveň posledný raz v živote.

 

Pri dverách som sa ešte otočila a venovala Ľudovítovi posledný úsmev.

-         Drž sa. – zašepkal.

-         Aj ty. –

 

Vyšla som na chodbu a akoby sa všetko bolo skončilo. Akoby som vyšla z kina, akoby skončil film a bolo treba uskutočniť skorý návrat do reality. Odmietala som to, nechcela som, aby sa to všetko skončilo.

Z recepcie som si vyzdvihla kufre a cez presklené dvere vyšla na ulicu.

Bolo ticho a chladným ovzduším kde-tu poletovali drobné vločky snehu.

Kým som prišla k zastávke, mala som zmrznuté ruky a už husto snežilo.

Posadila som sa na lavičku a čakala. Pomaly sa stmievalo, na zastávke sa postupne zhromažďovali ľudia a v malých skupinkách sa snažili viesť akúsi nezmyselnú konverzáciu, zrejme aby nezamrzli.

Prepadla ma nostalgia.

 

Sedela som tam polhodinu, všetci ľudia jeden po druhom nastupovali do autobusov, ktoré prichádzali a odchádzali a keď som na zastávke zostala celkom sama, z tašky som začula zvoniť môj mobil.

-         Áno? – ozvala som sa.

-         Ahoj. – počula som známy hlas. Bol to Ľudovít.

-         Ahoj. – nesmierne ma to potešilo.

-         Kde si? Už si v autobuse? – zaujímalo ho.

-         Nie, veď, zatiaľ nešiel. –

-         To fakt? Ešte nešiel? – čudoval sa.

-         Nie. A je mi tu už poriadne zima. –

-         To mi je jasné, stačí, keď sa pozriem z okna, čo sa deje vonku. Tak poď naspäť. –

-         Čože? – nechápala som.

-         No poď späť. –

-         To nemôžem, čo mi povie vedúca? –

-         Nič, nemá ti čo povedať, jednoducho ti nešiel autobus a ty za to nemôžeš. Pekne sa vráť a prídi ku mne do baru, budem ťa čakať. –

Kým som si stihla pripraviť argumenty a pokúsiť sa oponovať, položil.

 

Mobil so neschovala, našla som si v telefónnom zozname mamine číslo, vytočila a priložila si ho k uchu.

-         Prosím? – počula som príjemný ženský hlas. Hlas mojej mamy.

-         Ahoj, mami. – pozdravila som ju.

-         Ahoj, zlatko, no čo? Už si na ceste? –

-         Nie, mami, vieš ja...dnes večer tu majú akúsi akciu a vedúca mi povedala, že ak chcem, môžem tu zostať, pomôcť im. Môžem? – zaklamala som.

Na druhom konci zostalo ticho.

-         To...snáď nie. – ozvala sa mama napokon zroneným hlasom.

-         Mami, veď zajtra ráno mi ide autobus a pôjdem na ten. Neboj sa, je to len o jednu noc dlhšie. –

-         No a hovorila si o tom s dedom? –

-         Nie, mami, veď o nič nejde. – snažila som sa ju presvedčiť.

-         Tak dobre. Len si tam dávaj na seba pozor. –

-         Dám, mami, nemaj obavy. –

-         Ahoj. –

-         Ahoj. –

 

Mama nebola ktovieako nadšená, že som tu zostala a takisto by ktovieako nadšená nebola, keby vedela, že hrám na dve strany.

 

S úzkou dušičkou, no naradostená zároveň som sa blížila späť k hotelu a vliekla za sebou ťažký kufor.

 

-         Čo sa stalo, nešiel? – spýtala sa recepčná a bola z toho prekvapená.

-         Nie. Stála som tam polhodinu a on nešiel. Je veľmi zima a navyše, potrebujem ísť na toaletu, takže som sa vrátila. –

-         Ale, ďalší autobus... –

-         Ja viem, ide až ráno. – dokončila som za ňu.

 

Kufor spolu s príručnou taškou som si znovu odložila na pôvodné miesto  na recepcii a zamierila do baru.

Už medzi dverami som uvidela, ako sa Ľudovít smeje a ja som sa začala smiať tiež.

-         Poď sem. – povedal potichu.

Prešla som k nemu.

-         A teraz mi povedz, Dani, naozaj ten autobus nešiel alebo si tu chcela zostať? –

Môj hlasný smiech bolo počuť možno aj na chodbe, lebo po pár sekundách sa vo dverách ako prízrak zjavila vedúca.

Môj smiech okamžite stíchol.

Stála vo dverách a čakala, že jej to vysvetlím a ja som zasa čakala, čo mi povie ona. A tak sme tam čakali a chvíľu sa dívali jedna druhej do očí, kým Ľudovít sa tváril ako nezainteresovaný pozorovateľ.

-         Pani vedúca... –

-         Prečo ste nešli na autobus? – čakala na akýkoľvek impulz z mojej strany, aby ma v tú chvíľu, čo začnem hovoriť, čo najskôr zrušila, čo sa jej podarilo. Nevedela som, čo mám povedať.

-         Viete, ja som...čakala som na zastávke a polhodinu meškal a napokon, nešiel. –

-         Vôbec nešiel? – spýtala sa vyčítavo a podozrievavo zároveň, čo bola v jej prípade dosť nebezpečná kombinácia.

-         Nie. Naozaj nie. – triasol sa mi hlas.

-         A čo s tým teraz urobíme? - 

-         No...ja neviem... –

-         Tak nám tu môže pomôcť, vedúca, budeme tu len dvaja, celkom sa nám tu zíde. – zamiešal sa rozhovoru Ľudovít a snažil sa mi pomôcť a ja som sa s prekvapením pozrela na neho.

-         Dvaja? Príde aj Kristián? – pošepkala som mu potichu a on prikývol.

-         Nie! To rozhodne neprichádza do úvahy. – zamietla ihneď tento variant.

-         Prečo? Veď... – skúšal to znova, ale už znova to nevyšlo.

-         Povedala som nie. Mali sme tu dievčatá, ktoré tu zostali a potom sa v škole u zástupkyne sťažovali, že museli pracovať. –

Prevrátila som oči.

-         Panebože, ja by som sa nesťažovala... – snažila som sa obhájiť.

-         Nie. Skončila som. A Daniela, potrebujem telefónne číslo na vašu mamu. – ukončila rozhovor a vyšla von z baru.

Zamrazilo ma.

-         Tak toto je v... –

-         Nie, zatiaľ nie, neboj sa, niečo vymyslíš...alebo... – Ľudovít sa pozrel na mňa a na chvíľu prestal hovoriť.

-         Alebo? – čakala som, kým dokončí vetu.

Usmial sa.

-         Alebo už znovu vymyslím niečo ja? –

Bojazlivo som sa zasmiala. Nevedela som, čo mám robiť, teda som len prikývla.

-         Prosím... –

-         Okey, niečo sa pokúsim vymyslieť, len potrebujem vedieť, čo si povedala doma. –

-         Mame som povedala, že tu zostanem, lebo tu máte akciu a pomôžem vám tu. –

Chvíľu bolo ticho.

-         Mimochodom, Dani, určite je ti ešte zvonka zima, uvarím ti čaj. –

-         Ďakujem ti. –

 

Dal zovrieť vodu a medzitým sme premýšľali, čo a ako. Bola som nepredstaviteľne nervózna.

-         Dani, nebuď nervózna, to bude v poriadku. – neustále ma upokojoval.

V zvláštnej póze som kvočala pod barom a uprene a prosebne na neho hľadela. A počas toho som dostala neprekonateľnú chuť na sex. Na sex s ním. S Ľudovítom.

-         Už to mám. Mám tri mobily, veď vieš, jedno z tých čísel mám tajné. Dáš vedúcej to, s tým, že je to číslo tvojej mamy, ja si vypnem zvonenie a keď mi bude telefonovať, tak akože mama nezdvíha, lebo má prácu alebo niečo podobné. –

Bol to výborný nápad.

-         To je výborný nápad! –

Ľudovít mi zalial čaj, pridal k nemu cukor a citrón a podal mi ho.

-         Vďaka. –

-         Nemáš za čo. Poďme si na chvíľu sadnúť. Na akciu už máme všetko pripravené a zábava sa začína až okolo ôsmej. – navrhol a ja som ho poslúchla. Vzala som si šálku, bundu a usadili sme sa.

-         Zapáľ si. – podal mi cigaretu a zapálil mi.

Neustále som mu za niečo musela ďakovať, tak sa o mňa staral.

-         Inak, nie si hladná? –

-         Nie. – odpovedala som mu, ale hladná som bola.

Zdvíhal sa z kresla.

-         O chvíľu som tu. –

-         Nenechávaj ma tu samú, prosím ťa! – zvolala som.

-         Neboj sa, Dani... –

Obaja sme sa zasmiali a mňa napadlo, že by mi vôbec nevadilo, keby som tu s ním celý večer bola a robila len ja sama. 

 

Vrátil sa o päť minút s tanierom v rukách.

-         Ideš večerať? – spýtala som sa.

-         Nie, ty ideš večerať. – poznamenal a neustále sa usmieval.

-         Nie, Ľudovít, nemôžem ti zjesť večeru, lebo... –

-         Môžeš, len sa najedz, ja nie som hladný, ty musíš jesť, pozri sa, aká si chudá. –

 

Chudák, Ľudovít, mal kvôli mne problémy s vedúcou, miesto toho, aby si predtým, ako prídu hostia, trochu oddýchol, vymýšľal plán, ako mi zachrániť život a k tomu všetkému som mu zjedla aj večeru.

 

Nezjedla som všetko.

-         Už nebudeš? – spýtal sa.

-         Nie, ďakujem. –

-         Teraz ti dám ešte niečo na pitie. –

-         Panebože, nemusíš sa o mňa tak starať. –

-         Si tu so mnou, takže sa musím starať. –

-         Si fakt milý. –

 

   -      Dani, tak som premýšľal, nebude lepšie, keď zatelefonuješ domov a povieš im pravdu? -

-         Mám? – strhla som sa.

-         Ako chceš, ale podľa mňa by to bolo najvhodnejšie. – poradil mi.

-         Tak fajn. Pokúsim sa. –

 

Už keď som v ruke držala mobil a hľadala v telefónnom zozname číslo môjho deda, triasli sa mi ruky a srdce, som, ako sa hovorí, mala až v krku.

-         Neboj sa. – povzbudil ma s úsmevom a potľapkal ma po pleci, až ma obliala horúčava.

 

Dedovi som sa rozhodla zatelefonovať preto, lebo bol v každej situácii mojím spojencom a vždy ma bez akýchkoľvek problémov pochopil.

-         Dedo? – ozvala som sa neisto, keď som sedela v ofise a spoza dverí som počula, ako Ľudovít vybavuje akúsi objednávku.

-         Ahoj, no čo, žabka? Som sa dopočul, že si sa tam rozhodla ešte zostať. – povedal flegmaticky.

-         No, áno, len ja... –

Zostala som ticho.

-         No počúvam ťa. – počula som jeho hlas.

-         Vieš, mám problém... –

Chcela som pokračovať v súvetí, ktoré som začala, no okolo mňa práve lietal Ľudovít smerom do chladiaceho boxu a späť a rukami a všelijakými inými gestami mi naznačoval, aby som sa nebála a povedala pravdu a ja som sa zasa pokúšala zistiť, čo má tými gestami na mysli a bola som až príliš roztržitá  a nepokojná na to, aby som sa dokázala sústrediť na viacero vecí zároveň a už vôbec, na samotného Ľudovíta.

-         Teda, že... –

Dedo na opačnom konci bol už zo mňa zúfalý.

-         Tak povieš mi to alebo nie? –

-         Samozrejme, že...mame som povedala, že ma vedúca požiadala, aby som tu zostala a pomohla im na akcii, ktorú tu dnes majú, len, vieš...to nie je tak celkom pravda. –

-         A ako to teda je? – pokračoval aj naďalej flegmaticky v rozhovore.

-         No, že...som tu nezostala kvôli vedúcej, ale...mám tu priateľa. A...aj kamošov a dnes ešte nechcem ísť domov, Kristína už išla, lebo jej prišiel frajer, ale ja nie. A vedúca si myslí, že som zmeškala autobus a teraz chce číslo na moju mamu, aby prišla po mňa. –

-         Rozumiem tomu tak, že vedúcej si povedala, že si zmeškala autobus a mama po teba nemôže prísť a mame si povedala, že vedúca ťa požiadala, aby si tam zostala? –

-         Presne tak. –

-         No teda pekne. – zasmial sa do telefónu a ja som žasla.

-         Ty sa nehneváš? –

-         Prečo by som sa mal hnevať? Veď si dospelý človek. Aj keď sa tak niekedy nesprávaš...–

-         To je skvelé. – potešila som sa a na mojej tvári sa objavil úsmev.

-         A čo potrebuješ odo mňa? – zaujímalo ho.

-         Prosím ťa, zatelefonuj mame a vysvetli jej to. Aby keď jej bude telefonovať vedúca, o tom vedela, aby jej mohla povedať, že nemôže po mňa prísť. Vybavíš to? – spýtala som sa ho prosebne.

-         Samozrejme. No teda ty si prípad. – poznamenal.

Zasmiala som sa.

-         Ďakujem ti veľmi pekne! Ahoj zatiaľ! –

-         No ahoj. –

Znovu som sa zasmiala a zapálila si.

 

Do ofisu si ku mne prisadol Ľudovít.

-         Mám chvíľu voľna. Tak čo, ako to dopadlo? Na tvojej tvári vidím akýsi podozrivý úsmev. – skonštatoval a aj on si zapálil.

Nemusela som povedať ani slovo a on okamžite všetko pochopil.

-         Mimochodom, dnes som tvojou mamou. Nechýbalo veľa a a vedúca by miesto tvojej mamy telefonovala mne. –

-         To áno. –

Atmosféra bola pokojná a príjemná.

-         A tvoja mama ťa večer aj ukladá do postele? – spýtal sa ma a mňa to pokúšalo.

-         Keď som bola dieťa, tak áno. – podotkla som a neviem, či to tak cítil aj on, ale ja som mala ešte väčšiu chuť vrhnúť sa na neho a robiť s ním, čo by sa mi zachcelo, ako predtým.

-         Aha. – usmial sa.

-         Inak, prečo je vedúca tak veľmi proti tomu, aby som tu zostala? Veď hneď ráno by som šla domov. – spýtala som sa ho.

Ako som už spomenula, niežeby mi to ktovieako vŕtalo hlavou, ale rozčuľovalo ma to a trochu možno aj trápilo.

-         Vieš, to, čo sa tu v bare stalo minulú noc, keď tu bola Mariana...  – začal.

-         Viem, to kvôli mne. –

Ľudovít prikývol.

-         Dnes večer sem príde aj Kristián. A vedúca nechce, aby sem náhodou prišla Mariana a stretla ťa tu. Všetko by sa asi zopakovalo. –

A až vtedy som pochopila, prečo vedúca robí to, čo robí a prestala som sa jej čudovať.

 

Netrvalo dlho a objavila sa za barom.

 

Okamžite, akoby som musela, som sa pustila do umývania pohárov a so sklonenou hlavou sa tvárila nezaujato a hlavne nevinne, na čo mi však, minimálne nikto v tomto hoteli, už neskočil.

 

-         Tak čo? Dáte mi to číslo? –

-         Áno, samozrejme, hneď to bude. – oznámila som jej a aj ďalej som si spokojne umývala poháre. 

 

Neustále sa premávala hore-dole, nečakane sa zjavila tu a tam a pokiaľ som sa nedovolala mame, v rámci možností som sa snažila vyhýbať sa jej.

 

-         Mami? – konečne som sa jej dovolala.

-         No ahoj. – pozdravila ma.

-         Už to vieš? –

-         Viem. –

-         A...hneváš sa? –

-         Panebože, nie, na tom, že tam máš frajera nie je nič zlé. –

Keby len vedela, že to nie je môj frajer, že spolu len spávame... napadlo ma a bolo mi do smiechu.

Práve vtedy, keď sme s mamou viedli tú siahodlhú konverzáciu o mojom súkromnom živote, v ofise sa objavila vedúca. Predstavila som si cestu k vyriešeniu všetkých problémov a hneď mi bolo lepšie.

-         Pani vedúca, práve hovorím s mojou mamou, dám vám ju k telefónu, dobre? –

-         No dajte. –

 

Bolo to v suchu.

Ako to už v mojom živote chodí, nikdy nemám pokoja. A preto, keď sa jeden problém vyrieši, nikdy na seba nenechajú dlho čakať dva nové, keď mám „plodné“ obdobie, možno aj tri.

Niežeby som tým problémom nazývala Kristiána, ktorý sa večer dostavil do práce a keď ma uvidel, takmer odpadol, ale skôr to, ako sa mám k nemu správať.

 

Výhľad na Kristiána, ktorý stál za barom a premýšľal, čo tam ešte robím, mi zastrela vedúca, ktorá sa postavila predo mňa s výrazom, akoby sa ma práve chystala brutálne zavraždiť.

 

-         Áno? – spýtala som sa.

-         Vašej mame som povedala, že tu môžete zostať do rána pod podmienkou, že nebudete vychádzať z hotela a budete poslúchať. – oznámila mi a asi tretí raz za tri týždne som na jej tvári videla črtať sa čosi podobné úsmevu.

-         Samozrejme. – povedala som a aj ja som sa usmiala.

-         Bývať budete v izbe, v ktorej ste aj boli, na prvom poschodí, 102-ka. Ešte nie je hotová, takže budete tam, dobre? Ráno, samozrejme, prídete na raňajky a môžete ísť domov. –

-         Ďakujem Vám veľmi pekne. – poďakovala som sa jej, pretože viem, čo sa patrí.

-         Niet za čo. –

 

Potom odišla a odkryla mi výhľad na Kristiána.

-         Ahoj. – pozdravila som ho, teraz už bezstarostne.

-         Čau. – jeho prekvapený výraz tváre mi pripadal vtipne.

Ľudovít stál obďaleč a tiež sa usmieval.

-         Jednoducho sa ma nezbavíš. – povedala som mu.

Nevedel asi, čo má povedať, tak radšej nepovedal nič a šiel sa prezliecť do šatne.

 

 

-         Hmm, Kristián je dobre prekvapený, že si  ešte tu. – zahlásil Ľudovít.

-         Ja viem, všimla som si. –

V tej chvíli ma nič netrápilo. Bolo mi fajn, ráno bolo ďaleko a noc sa ešte len začínala...

 

-         Dani, nie si hladná? – zaujímal sa o mňa.

-         Znova? Neblázni! – vlasy sa mi naježili. Viem, vyzerám hrozne, ale nemôžem za to, stále jem a stále nič.

-         Samozrejme, veď ja som ťa v podstate presvedčil, aby si tu zostala, tak sa o teba musím starať, nie? –

Tak príjemne sa to počúvalo. A ešte príjemnejšie by bolo, keby sa o mňa nielen staral...Ale to už patrí k celkom inej kapitole tohto príbehu...

 

-         Nie, nie som hladná, ale dala by som si čokoládu. – oznámila som mu.

-         Čokoládu? – smial sa mi.

-         Isteže, bez čokolády by som nebola schopná pežiť ani jeden deň. –

-         Naozaj? –

-         Naozaj. –

-         Tak vieš čo? –

-         Hm...tak to teda naozaj neviem. – pokrútila som hlavou a podľa výrazu jeho tváre som presne vedela, že už zasa vymyslí niečo, aby mi ešte vylepšil náladu, ktorú, zdalo sa, už viacej vylepšiť ani nešlo.

-         Urobím ti jeden nápoj, som zvedavý, čo naň povieš. – rozhodol sa.

-         Aký? –

-         Uvidíš... – povedal tajomne.

 

Kým som chodila pomedzi hostí, vymieňala popolníky na stoloch a pulírovala poháre a ukladala ich na svoje miesta, Ľudovít sa krútil okolo mňa a miešal, chystal, behal z chladničky do baru a z baru do chladničky a o pár minút predo mňa položil pohár s hotovým „výrobkom“. Ešte som sa toho pohára ani nedotkla a už mi takmer vypadli oči. Takmer samá čokoláda.

 

-         Nech sa páči. – povedal mi.

-         Ďakujem ti, fakt ti ďakujem, si sa nemusel zaťažovať kvôli mne. – nevedela som, čo mu mám povedať za to všetko, ako dobre sa ku mne správa.

-         Nemáš za čo, prosím ťa pekne. –

 

Dokonalá kombinácia chutí spôsobila, že som nepremýšľala nad ničím iným, len nad tým, aby som to čímskôr vypila, takže som nestihla medzitým ani rozprávať.

-         Tak čo, chutí? – zaujímal sa o môj názor, keď mal chvíľku voľna a zastavil sa pri mne.

-         Dokonalé. Je to dokonalé. – nebolo k tomu čo dodať.

-         To som rád. – povedal spokojne.

 

Vedúca napokon nemala inú možnosť, len sa zmieriť s krutým faktom, ktorý potvrdzovala skutočnosť, že takého zúfalca, ako som ja, tam bude musieť trpieť ešte o deň naviac a s tým, že Ľudovítovi a Kristiánovi chcem za každú cenu pomáhať  v bare. Nemienila som totiž sedieť sama v hotelovej izbe a civieť do televízora.

 

Bolo mi fajn. V ten večer sa nikto sa nikým nepohádal a všetko šlo tak, ako má.

Vedúca bola spokojná, Kristián tiež a Ľudovít sa takmer celú noc, teda dovtedy, kým som sa tam ponevierala, aj napriek tomu, koľko mal práce, točil okolo mňa a snažil sa vyhovieť každej mojej požiadavke, hoci som ich nemala veľa. A navyše som mala strach, že tej poslednej, po ktorej som túžila najviac, by zrejme nevyhovel.

 

Postupne sa ma chytala panika spojená s tupou beznádejou. Nechcela som odísť, nechcela, pretože žiť v domnienke, či aspoň jedného z nich ešte niekedy v živote uvidím, bolo neúprosné a smutné.

 

Bolo možno jedenásť hodín, keď Kristián zmizol v šatni a o desať minút sa prezlečený vynoril pred nami.

-         Dobre, ak ja už idem. – prišiel mi povedať, keď som s cigaretou v ruke sedela v ofise.

-         Dobre. – poznamenala som zmiereným tónom hlasu, hoci s touto skutočnosťou som ani trochu zmierená nebola. Zahasila som cigaretu.

Chytil ma za ruky a ja som vstala. Objali sme sa.

Po tvári mi samovoľne stiekla slza. Nechcela som plakať, no mala som pocit, že inak sa nedalo.

-         Nebuď smutná. – povzbudil ma a pohladil po tvári.

Nepovedala som nič, len som tam ďalej nehybne stála a dívala sa mu do tváre.

-         Pamätáš, čo som ti povedal pred pár dňami, keď si mi rozprávala o svojom živote? – spýtal sa ma.

Pokrútila som hlavou pokrytou rozstrapatenými vlasmi. Musela som vyzerať hrozne.

-         Povedal som ti, že keď si na teba niekedy spomeniem a budem sa o tom s niekým rozprávať, poviem len, tú babu obdivujem za to, ako to všetko zvláda. –

Tvár som mala pokrčenú do akéhosi neidentifikovateľného výrazu a slzy tiekli ďalej.

Kristián ma neustále držal za ruku a ja som nechcela, aby ju pustil.

Hoci mi robil problémy, problémy som robila aj ja jemu, hoci bol ku mne niekedy zlý, niekedy som bola zlá aj ja k nemu. A hoci odchádzal, ja som odchádzala na druhý deň. Vedela som, videla som, cítila som, že je to dobrý človek, hoci trochu ľahkovážny, no na mojom názore niekto nič nezmení. Mala som ho rada a dodnes si na neho spomeniem len v tom dobrom.

A to, čo mi povedal naposledy, mi padlo najlepšie.

 

-         Tak, ahoj. – povedal potichu a pustil moju ruku.

-         Ahoj. – zašepkala som, zostala tam stáť a prizerať sa na to, ako odchádza.

Chcela som mu povedať, že mi s ním bolo fajn, že ho mám rada a okrem toho ešte všeličo iné, no dokopy som nepovedala vôbec nič.

Keď odišiel, chcela som povedať, zostalo prázdno. Ale nepoviem to, lebo ma ešte vždy neopustil a stál pri mne Ľudovít. A toho som...ľúbila. Naozaj ľúbila, hoci dobre poznám jeho názor na lásku a na to, keď sa do neho beznádejne zamiluje nejaké zúfalé dievča, pretože viem, že jediná som nebola.

 

Nebolo roboty, tak som sa vrátila do ofisu a znova si zapálila. Veľa fajčím, viem, ale odkedy ma Peter nechal, nemám prečo prestať. Jemu to vadilo, tak som sa vždy, aspoň v jeho blízkosti, toho kvôli nemu rozhodla vzdať.

 

Bolo päť minút pred pol dvanástou, sedeli sme v ofise.

-         Tak, už mi odišiel. – poznamenala som a Ľudovít pokojne a hlavne pozorne počúval.

Pamätám sa na všetko, čo mi kedy povedal, na každú jednu vetu, ale nepamätám sa, čo mi odpovedal na toto.

Bolo príjemné ticho, bolo počuť len hlasy hostí, ktorí sa, zdalo sa, dobre zabávali.

 

 

 

-         Prečo ma nechceš? – spýtala som sa ho, myslím, niečo podobné.

-         Dani, ty dobre vieš, že som ťa chcel, hneď v prvý deň, ako si sem prišla, ale poznáš pravidlo. Ak ťa chcel ako prvý Kristián, tak ja som to nechal tak. Hoci, musím uznať, že som sa stále snažil, ale keď nie som tvoj typ... –

Mala som chuť mu povedať, ako ho ľúbim, ako po ňom túžim, ale nemala som tú odvahu. Bolo ťažké vysvetľovať a argumentovať, keď som celé tri týždne spávala s niekým iným. A navyše, boli sme na konci...

-         To nie je v tom, že nie si môj typ, ale...keby som v kuchyni v ten deň, ako prvého stretla teba, všetko by možno bolo inak. –

-         Nie, tak to nie je, Dani. Chceš povedať, že keby som tu v ten týždeň, čo ste sem prišli, v bare robil ja, bola by si so mnou? – spýtal sa a očividne tomu nerozumel. Najhoršie na tom však bolo, že tomuto som nerozumela ani ja sama. Milovala som oboch naraz a to sa mi zatiaľ nikdy predtým nestalo.

Odpila som si z grepového džúsu a potiahla si z cigarety.

-         Myslím, že áno. –

-         Nie, tak to nie je. Pozri sa, vezmi si to z opačnej stránky, napríklad Tina, keby som ako prvú stretol ju, aj tak by som chcel teba, lebo ma jednoducho nezaujala. Rozumieš? –

 

Prikývla som. Nevedela som, čo na to povedať, lebo, ako som už spomenula, keď videl, že mám Kristiána, vedela som, že ma už nebude chcieť.

 

Tak sme tam tak sedeli, občas sa Ľudovít prešiel pomedzi hostí, vybavil nejakú objednávku, ja som zasa poumývala nejaké tie poháre a všetko bolo v poriadku, len keď vedúca okolo tretej prišla za nami do ofisu, celú konverzáciu pokazila.

Keď som poznala realitu, nešlo mi už o nič iné, len sa s ním ešte v posledný večer, čo som s ním, aspoň porozprávať.

 

-         Daniela, choďte už spať. Už tu nie je veľa práce. – zahlásila.

-         Ale veď, ja ešte nie som unavená, nevadí mi to. – odpovedala som jej, no bolo mi jasné, že v Ľudovítovej blízkosti trávim posledné minúty a to bolo viac ako potupné.

-         Nie, choďte si ľahnúť, Ľudovít to tu už zvládne. – trvala na svojom a vyšla z ofisu, čo som pochopila ako, že tu ešte chvíľu môžem zostať.

 

   -      Mne sa ešte nechce ísť. – oznámila som Ľudovítovi nespokojne a mračila som sa pritom.

-         Viem, Dani, ešte by sme fajn pokecali. –

-         Veď, samozrejme. –

-         Tak si ešte jednu zapáľ. – poradil mi. – Kým fajčíš, tak ťa nemôže poslať hore. –

-         Dobrý nápad. Len už nemám cigy. –

Podal mi jednu a zapálil mi.

-         Vďaka. –

 

A tak sa postupne, nenávratne blížil koniec...

 

Dúfala som, že sa vedúca tak skoro nevráti, no ona tam stále strašila a o pár minút ma už znovu poslala spať.

-         Dobre, idem. – poslúchla som ju.

-         Ráno prídete normálne na raňajky, dobre? – povedala mi.

-         Áno, samozrejme. –

-         Dobrú noc. – pozrela som sa na Ľudovíta, potom na ňu a potom som Ľudovítovi venovala posledný pohľad plný sklamania. Vyšla som z ofisu a zamierila k dverám. Viac som sa neotočila...

 

Nemala som možnosť sa s ním ani poriadne rozlúčiť. Vedúca stála pri ňom, akoby bol malý chlapec a dávala na neho pozor alebo čo. Nemohla som ho ani objať a ešte raz sa mu naposledy poďakovať za to všetko, za to, ako mi pomáhal.

Keď som za sebou v izbe zatvoril dvere zvnútra, znova som sa rozplakala. Ale už sm nemusela pred nikým nič hrať, pred nikým nič zakrývať, slzy mi tiekli po tvári jedna po druhej a nemala som silu, a vlastne som ani nechcela to zastaviť.

Bola by som dala všetko, absolútne všetko preto, aby som sa ho ešte aspoň dotkla, kým odídem, aby som ešte aspoň raz uvidela jeho úsmev, počula jeho hlas...

 

Niečo z toho predsa len bolo možné. Nemohla som si dovoliť ísť dolu, pretože som ani trochu nepochybovala o tom, že vedúca tam neustále šachuje a sliedi, tak som si utrela slzy a zdvihla slúchadlo zavesené pri Tininej prázdnej posteli.

Izba bez jej vtípkov a smiechu a vôbec, bez jej prítomnosti, ako takej, pôsobila pusto a strašidelne.

 

Usadila som sa na prázdnej posteli a čakala, kým sa Ľudovít neozve.

-         Áno? – začula som jeho príjemný hlas a myseľ sa mi ihneď vyjasnila.

-         Ahoj, to som ja, Daniela. –

-         Ahoj, Dani. –

-         Vieš, nemala som čas sa s tebou ani rozlúčiť, tak som sa rozhodla zavolať ti a ešte raz sa ti za všetko poďakovať.

-         Dani, ešte raz ti hovorím, že nemáš za čo. Rád som ti pomohol, keď si to potrebovala.

-         Tak...len to som chcela. – poznamenala som.

-         Čo teraz robíš? – zaujímalo ho.

-         Idem do sprchy. –

-         Hmm...a sama? –

-         Samozrejme, s kým asi? –

Dúfala som, že to pochopil, zdalo sa mi, že áno.

-         Dobre, Dani, idem, mimochodom, keď vedúca odíde, tak ti zavolám, dobehneš ešte dolu, na kávu, okey? – navrhol mi.

-         Samozrejme, teším sa. –

-         Tak sa maj, Dani. –

-         Ahoj, Ľudovít. –

 

Keď som položila, znova mi svitlo. Možno ho ešte uvidím.

Nachystala som si veci do sprchy, osušku, uterák, šampón a ostatné veci som mala v kúpeľni.

Zamkla som si dvere izby a vošla do kúpeľne.

Pustila som na seba horúci prúd vody.

Pomaly som si klzký ovocný gél rozotierala centimeter po centimetri po celom tele a do vlasov vmasírovala voňavý mandľový šampón, až som sa doň napokon celá zahalila a bolo to, akoby som mala na sebe šaty, na ktoré treba pustiť vodu a zostanem celkom nahá.

Praktické šaty. Pomyslela som si a pousmiala sa.

Celý dlhý čas, čo som sa sprchovala, som si predstavovala, že za mnou do kúpeľne príde Ľudovít a budeme sa spolu až do rána milovať. Urobila by som všetko, čo by si prial...

Bolo zaujímavé, že na Ľudovíta som si vždy najviac spomenula vtedy, keď som sa sprchovala.

 

Vyšla som von z kúpeľne a keď som sa zohla dolu, že si zo spodnej zásuvky skrine vyberiem spodné prádlo, osuška mi skĺzla dolu a mne zostalo zima.

Narýchlo som sa obliekla, ako-tak si osušila vlasy a ľahla si do postele.

Zostávalo už len čakať, kedy sa ozve Ľudovít.

Pozerala som televíziu, ale boli tam samé horory. Horory zbožňujem, ale v poslednej dobe som vždy, keď som si nejaký pozrela, mala strach zaspať, takže som len počúvala.

 

 

 

7/     To posledné ráno

 

Bolo ticho. Zvonil budík. Len na chodbe bolo počuť ruch a ťažkopádny dupot nôh.

Bolo to ráno.

Kým som sa spamätala, uvedomila som si, že ma príšerne bolí hlava.

Posadila som sa na posteli. Bolo po všetkom...

 

Hodiny ukazovali pol ôsmej.

Pokiaľ som si umývala zuby a tvár, dívala som sa na svoj obraz v zrkadle. Bolo tam dievča so sklamaným pohľadom v očiach a očividne, stále nechápalo, čo sa stalo, že sa už všetko skončilo.

To príde až neskôr.

 

Keď som strapatá a neupravená schádzala dolu schodmi, obzrela som sa smerom do baru. Ľudovít odišiel.

 

Na raňajky som prišla neskoro. Vzala som si dve polovičky chleba, maslo a syr a do šálky si naliala horký čaj. To bolo jediné, čo tam zostalo.

Nezjedla som aj tak skoro nič, len som sa rýchlo ponáhľala von z jedálne, aby som nemusela byť v prítomnosti ľudí, ktorí ma tak „zbožňovali.“

 

-         Môžete mi zistiť, kedy mi odtiaľto ide autobus do Nitry? – snažila som sa zistiť na recepcii.

-         Samozrejme...takže, jeden išiel o pol deviatej a ďalší ide o...o pol druhej popoludní. –

Zhrozila som sa.

-         Až tak neskoro? Skôr nejde nič? –

-         Nie, bohužiaľ, dnes je sobota. –

-         Aha, tak...ďakujem. –

 

Vošla som do prázdnej izby. Pri mojej posteli boli naukladané kufre a príručná taška.

Dívala som sa z okna. Krásne snežilo.

Zvonil mi mobil.

-         Áno? – ozvala som sa, ako vždy.

-         Ahoj, no kedy prídeš? – počula so dedov hlas.

-         No, neviem, autobus mi ide až o pol druhej poobede. –

-         Hm...tak idem pre teba. –

-         Nie, veď, keď máš robotu, tak nemusíš... – oznámila som mu, no obom nám bolo jasné, že by som bola najradšej keby pre mňa prišiel a nemusela by som s tými kuframi trikrát prestupovať neviem aj kde všade.

-         Tak hádam ťa tam nenechám. Idem teda. – rozhodol sa.

-         Dobre. A kedy asi prídeš? – zaujímalo ma.

-         O takú hodinu aj pol. –

 

Hodina aj pol prešla rýchlo. Sedela som na posteli, fajčila a potichu sa len tak dívala bohvie aj kam.

Nemala som predsa čo iné robiť, nemala som už za kým ísť.

A tak som len zízala so zastretým pohľadom na to, čo sa dialo okolo mňa a spomínala na zážitky, ktoré som s Kristiánom a Ľudovítom zažila, hoci všetky z nich zase v skutočnosti neboli také idylické, ako som ich v tejto chvíli vnímala ja.

 

Keď zatelefonoval dedo, že je už tu, postupne som si do výťahu napratala všetky kufre a tašky, poslednýkrát zamkla izbu a zišla dolu.

Na recepcii som odovzdala kľúč.

 

Ako som sa blížila k preskleným vchodovým dverám, začula som vedúcej hlas spoza dverí baru.

Tašky som nechala uprostred chodby a šla za ňou.

 

-         Dobré ráno, pani vedúca. – prihovorila som sa jej.

-         Dobré ráno, Daniela. – odzdravila ma a usmiala sa. Tentoraz to bol normálny úsmev.

-         Ešte raz som sa Vám chcela poďakovať za všetko a aj za to, že som tu mohla zostať dodnes. –

-         Nemáte za čo. Ako pôjdete domov? – spýtala sa.

-         Prišiel po mňa starý otec. –

-         Takže, je to v poriadku. –

Prikývla som.

-         Tak dovidenia. – rozlúčila som sa s ňou.

-         Dovidenia a nech sa Vám darí. –

Podali sme ruky a odišla som.

 

Vyšla som z hotela a nastúpila do dedovho zasneženého auta a keď som si sadla vedľa starého otca, náhle som pocítila istotu a bezpečie. Bezpečie môjho domova.

 

Cestou domov mi telefonoval Ľudovít.

-         Ahoj, Dani, kde si? –

-         Už som na ceste. –

-         Mrzí ma, vieš, včera som aj chcel prísť, len vedúca ma nepustila. Prepáč. –

-         Ja viem, Ľudovít, viem. –

-         Ideš autobusom? –

-         Nie, prišiel po mňa starý otec. –

-         Tak fajn. Niekedy si napíšeme aj zavoláme, okey? –

-         Samozrejme. – súhlasila som.

 

Mobil som si vopchala do tašky a dedo sa vedľa mňa spokojne usmieval. Bol rád, že sa vraciam domov. A ja tiež.

 

Spoznala som veľa nových ľudí. Ale len jeden z nich mi dvakrát zachránil život. Len jeden človek. Jeden skvelý človek...

 

   - Život je predsa taký krásny. – napadlo ma a vyšla som v ústrety ďalšej kapitole môjho života.