„Človek zvíťazí len zbraňami, ktoré si sám ukuje.“
France
Moje tínedžerské predstavy o živote boli nejasné a nekonkrétne ako machuľa na výkrese. Ktovie prečo, nezaoberala som sa otázkou vzdelania tak hĺbkovo ako by som mala, no hneď ako som dovŕšila vek 15 rokov, som sa bez akéhokoľvek premýšľania rozhodla pre Hotelovú akadémiu. Prijímacie pohovory boli sprevádzané vecnými úvahami o tom, čo chcem v živote dosiahnuť, pretože nastal najvyšší čas začať premýšľať zodpovedne.
Mamin priateľ, výborný právnik, správny človek a navyše i skvelý kuchár, sa mi vtipne priznal, že je rád, že bude mať konečne vedľa seba niekoho, s kým bude môcť súťažiť kto navarí chutnejšie cestoviny Carbonara. Nechcela som sklamať jeho nádejné očakávania, takže som len taktne mlčala s úsmevom na tvári, no pravdou je, že som už od začiatku svojho skromného pôsobenia na Hotelovej akadémii vedela, že kuchyňa a ja najlepšími kamarátkami rozhodne nebudeme.
Prvé dni na strednej škole sa niesli v duchu modrých hoteláckych viest, profesorov, niektorých príjemných, niektorých, naopak, s vražedným výrazom tváre, ktorých som stretávala na chodbách a zmysluplného hľadania správnych učební v tom nekonečnom bludisku.
Keď nastalo obdobie prvých praxí, prepadli ma obavy. „Ktovie, ako sa mi podarí zapadnúť do kolektívu v prevádzke, ktorá mi bude pridelená.“ hĺbala som v mysli. Každá z nich mi bola rovnako neznáma, takže bolo prakticky jedno, ktorú z nich si vyberiem.
Tatry boli vždy mojou veľkou slabosťou, takže s výberom lokality som nemala žiadny problém.
Kristína, dievča, ktoré so mnou v škole, aj napriek skutočnosti, že som si k nej v triede hneď v prvý deň prisadla, najprv vôbec nemala záujem komunikovať, sa rozhodla, že do Tatier pôjde so mnou.
Po 4 aj pol hodinách úmornej cesty v utrmácanom autobuse sme konečne vystúpili v pokojnom mestečku pod Tatrami, kde sme si ponaťahovali kosti, zapálili si jednu dve cigaretky a počkali na vedúceho prevádzky, ktorý nás odviezol do miesta M.
Tým miestom bol krásny horský hotel pod Chopkom, ktorého stálu klientelu tvorili prevažne dôchodcovia zo susednej Českej republiky.
Bola sobota, svietilo slniečko, dýchali sme horský vzduch, ktorý je tak čistý, až nás z toho rozbolela hlava. Výhľad z okna bol úžasný, Chopok bol zastretý hustým oparom, no táto nádhera takmer vykompenzovala zariadenie v našej izbe, o ktorom sa ani s oboma zatvorenými očami nedalo povedať, že by nám vyhovovalo.
V skrinke, o ktorej sme si mysleli, že slúži na ukladanie odevov, sa nečakane nachádzalo umývadlo. Spoločné toalety boli na chodbe.
Chodby hotela boli prázdne, všade ticho, len sem-tam bolo kdesi počuť vŕzgot dverí. Ako strašidelný hrad plný zákutí so svojimi malými tajomstvami, ktoré bolo treba odhaliť.
Bolo presne 18.00, keď dorazil autobus s novým zájazdom.
Odrazu všade zavládol čulý ruch, húf starčekov (seniorov) sa tmolil hore schodmi do jedálne.
Všetky dovtedy nadobudnuté vedomosti týkajúce sa techniky obsluhy, sa mi okamžite automaticky vygenerovali v hlave a ja a Kristína sme sa vrhli do zápalu práce.
Hovorí sa, že najlepší spôsob výučby je hodiť do vody a plávaj, takže iný systém sa neuplatňoval ani tu.
Prešli sme si čímkoľvek, takže rozliate víno na stole, omáčka za krkom hosťa sediaceho pri stole 3 alebo párka v lone starej panej, ktorá vždy nosila ružové šatky a ako hovoria naše prastaré mamy, vyondolované vlasy, v kronike(jedálnom lístku, ponuke) našich zážitkov a skúseností rozhodne nechýbali. To boli naše začiatky.
Získala som prax, urobila som si výučný list, samozrejme, určite nie z odboru kuchár, zmaturovala som a k tomu som dostala i príležitosť pracovať pol roka na jednom z najkrajších ostrovov Grécka.
A dnes, dnes lavice našej vždy hlučnej a najviac problematickej triedy zaplnili mladší kolegovia. Vedenie školy si konečne zaslúžene vydýchlo, pretože piataci sú preč, každý na svojej ceste životom.
Dnes mám skvelú prácu, mám dobrého priateľa, s ktorým som sedávala v lavici a vždy od neho odpisovala na písomke z manažmentu, hoci tiež vždy odovzdal prázdny papier, našla som pár úprimných priateľstiev, ktoré sa, dúfam, do konca vekov neskončia a navyše ma neskôr čaká štúdium v oblasti, ktorá ma najviac baví.
Od života čakám všetko a chcem toho veľa dosiahnuť. Vďaka svojim zbraniam.
Vzdelaním, odvahou a schopnosťou nestratiť sa vo svete.
Komentáre